V súvislosti s uzatváraním ekonomiky a dištančným vzdelávaním sa začalo intenzívnejšie hovoriť o vplyve pandémie na deti. Okrem online závislostí sa často spomína aj takzvaný syndróm FOMO (z angličtiny fear of missing out). O tom, čo to je a prečo si na neho dávať pozor sme sa rozprávali s psychologičkou a terapeutkou Jarmilou Tomkovou.
Čo sa v rozhovore dočítate?
- Čo je syndróm FOMO a ako sa prejavuje?
- Kto ním najčastejšie trpí?
- Ako sa voči nemu brániť?
- Ako pandémia ovplyvnila deti so syndrómom FOMO?
Čo je to syndróm FOMO?
Je to strach z toho, že človeku by mohlo uniknúť niečo dôležité, zatiaľ čo niekde naokolo sa to “čosi úžasné a dôležité” určite deje. Syndróm FOMO akoby človeku našepkával, že tam kdesi za dverami prebieha nejaké ideálne žitie, úspech, popularita, zábava, pre neho dôležité udalosti, avšak on tam nie je alebo o tom nie je informovaný. FOMO u človeka vyvoláva úzkosť, že mu unikajú príležitosti, že nežije poriadne. Táto úzkosť ho núti viac sledovať informácie, sociálne médiá, byť nonstop v komunikáciách, aby bol v obraze.
Taktiež v človeku spúšťa pocity ľútosti a viny za to, že sa zle rozhodol v tom, čo práve robí, že nie je v správnom čase na správnom mieste a tým prichádza o možnosť zažívať čosi viac, než aktuálne zažíva. Tieto pocity vonkoncom nebývajú motivujúcou vizualizáciou toho, čo sa človek usiluje dosiahnuť. Je to skôr seba-devalvačná tendencia.
Ako tento syndróm vzniká?
Na začiatku často stojí pocit nenaplnených dôležitých potrieb človeka a pochybností o sebe samom. Strach z vynechania sa často vyskytuje u ľudí s vysokými očakávaniami od seba a od druhých, s idealizovaním druhých a pocitom vlastného zaostávania za týmito očakávaniami. Vtedy má človek o niečo viac tendenciu sledovať, čo robia ostatní a porovnávať sa s nimi alebo je na porovnávanie viac citlivý.
Syndróm FOMO výrazne intenzifikuje používanie sociálnych sietí, na ktorých sa každý pochváli len svojimi vrcholovými zážitkami, i keď to samozrejme vôbec neodráža celú realitu života človeka, ktorý tam prispieva. Takže ak sa niekto cíti osamelo, nie je spokojný so svojim životom a zároveň si na sociálnej sieti prehliada fotografie toho, čo všetko úžasné ostatní robia, je väčšie riziko že u neho “zaúraduje“ syndróm FOMO. ”Len sa pozri – naokolo sa deje toľko zaujímavých vecí, ľudia majú krásny život, sú šťastní a ty tu takto sedíš doma!” Po prezeraní sociálnych sietí sa napokon cíti akoby skutočne zaostával, nedostačoval a teda horšie a osamelejšie než nazačiatku.
Odporúčané články z témy: Koľko hodín trávite na internete? Pozor, možno ste na hranici závislosti
Dá sa povedať, že je to výsledok porovnávania sa s niekým iným?
Syndróm FOMO nie je len výsledok porovnávania sa. Ide akoby o začarovaný kruh: v úvode je depresívne ladenie a nenaplnené potreby človeka, ktoré ho vedú ešte viac sledovať správanie iných a porovnávať sa, aby sa uistil, že je dosť dobrý v tom, “čo je in” a že je dostatočne zahrnutý medzi rovesníkov. Avšak sledovaním toho, čo robia druhí, najmä ak na to využíva sociálne médiá, dospeje obvykle k záverom v súlade s jeho počiatočným depresívnym ladením. To pocit nedostatočnosti a osamelosti skôr prehĺbi.
Niekedy ide o vedomé a inokedy o podvedomé porovnávanie sa, vyhodnocovanie seba v kontexte noriem relevantných pre daného jednotlivca. FOMO súvisí aj s tým, čomu v terapeutickom kontexte hovoríme pocit osobného zaostávania či zlyhávania v dôsledku pôsobenia modernej moci. Modernou mocou sa myslí tlak noriem a očakávaní, prezentovaného obrazu šťastného či úspešného žitia. Toho čo je krásne, čo je cool, čo je materiálne alebo duševne žiadúce. Takéto normy pôsobia na nás všetkých cez médiá, cez rozhovory a komentáre rovesníkov, cez to, čo je oceňované. Keďže sme vnorení do kultúry, čelíme tlaku modernej moci vždy, obvykle si to ani neuvedomujeme. Niekedy mu podliehame viac, niekedy menej. V obdobiach väčšej záťaže, neistoty a osamelosti môže mať človek obavy a úzkosť z toho, že za týmito normami zaostáva, že takto skvelo žijú ostatní, ale on nie. Sociálne siete to ešte zvýrazňujú.
Je to výsledok dnešnej spoločnosti postavenej na výkone a bažiacej po úspechu, za ktorým sa musia ľudia naháňať?
Presne tak. V spoločnosti je prezentovaný určitý obraz “dobrého žitia”, akoby to bol smer, ktorým je dobré sa uberať. To nás vedie niekedy až k neuveriteľným výkonom v obavách, že stále nerobíme dosť. Deti napríklad chcú byť populárni na sociálnych sieťach, mať cool veci či smartfón. Ako deti dospievajú, sú konfrontovaní s predstavami o úspešnej kariére a s pribúdajúcim vekom príde tlak na svadbu, založenie rodiny a podobne.
Naspäť ale k FOMO. Kto najčastejšie trpí týmto syndrómom?
Bolo dokázané, že viac než vek alebo pohlavie súvisí tento syndróm s osamelosťou, životnou frustráciou a pocitom menšej životnej spokojnosti. Taktiež s časom tráveným na sociálnych médiách. Puberta a dospievanie je však z vývinového hľadiska životné obdobie, ktoré je najviac typické kolísavou sebaúctou, porovnávaním sa, neistotou, nižším sebavedomím, pretože identita sa u mladých ešte len vyvíja, hľadajú sa. Zároveň sú tínedžeri najväčšími používateľmi sociálnych sietí.
Viackrát ste spomenuli sociálne siete. Akú úlohu pri syndróme FOMO zohrávajú?
Rizikové sú najmä preto, že nepredstavujú komplexnú realitu. Je to nereprezentatívny výber želaných zážitkov, ktorými sa chcú ľudia pochváliť. Pre tých, ktorí sa cítia zneistení, majú veľa záťaže a nemajú naplnené svoje potreby, to predstavuje obrovský kontrast s ich životmi a prehlbuje ich pocit osamelosti. Zároveň funkcionality sociálnych sietí, upozornenia, newsfeed a rôzne výhody sú programované algoritmami tak, aby neustále pútali pozornosť používateľov. Sociálne siete nás sofistikovane lákajú sledovať, čo úžasné sa nonstop deje tam, kde my práve nie sme a akú popularitu majú naše príspevky oproti príspevkom a aktivitám ostatných. Všetko z toho je ideálna potrava pre syndróm FOMO.
Existoval syndróm FOMO aj pred sociálnymi sieťami? Z vášho popisu porovnávania sa so spoločenskými očakávaniami si viem predstaviť aj obrovský tlak na slobodné ženy na dedine napríklad pred sto rokmi.
To je síce pekný príklad silného tlaku spoločenských noriem, ale syndróm FOMO nie je len tlak noriem. FOMO, teda strach z vynechania, je hlavne úzkosť z toho, že to niečo pre mňa dôležité sa deje niekde, kde ja nie som. Že iní to zažívajú a ja nie. Napriek tlaku noriem na život slobodnej matky na dedine, ona ešte stále nemusí, i keď môže, trpieť úzkosťou, že to hodnotné žitie ide mimo ňu.
Možno lepším príkladom je nezamestnanosť. Keď prišiel človek o prácu, aj pred sociálnymi sieťami, mohol mať pocit, že mu uniká všetko to dôležité zo spoločenského a kariérneho života, čo zažívajú ľudia na pracoviskách. Oni majú všetky príležitosti, sú v dianí dynamického a úspešného žitia, zatiaľ čo on ako človek, ktorý zostal doma, je mimo. Mohli ním, ak kedysi dávnejšie, trpieť podnikatelia či burzoví a investiční makléri, ktorí úzkostlivo sledovali čo sa deje na trhu, aby neprepásli dobré podnikateľské rozhodnutie. Mladí mohli mať aj pred 30 rokmi úzkosť z toho, že ich spolužiaci si viac užívajú prázdninové dni, že majú väčšiu zábavu niekde na dovolenke či festivaloch, zatiaľ čo oni sú s rodičmi na záhrade.
Určite strach z vynechania a zaostávania existoval aj pred sociálnymi sieťami. Pomenovaný ako syndróm však bol len pred štvrťstoročím a skúmaný až po príchode sociálnych sietí. Lebo práve v dôsledku používania sociálnych médií, ktoré nás neustále lákajú sledovať životy druhých ľudí, je syndróm FOMO u ľudí častejší a zrejme aj silnejší.
Odporúčané články z témy: Potrebujete digitálny detox? Tieto štyri tipy vám pomôžu
Ako sa FOMO prejavuje? Kedy už môžeme hovoriť o syndróme?
Prejavuje sa depresívnymi náladami alebo pocitom menejcennosti, ktorý sa zvyšuje napríklad prehliadaním fotografií na sociálnych sieťach. Býva prítomná úzkosť pri pomyslení, že nie som tam, kde sa niečo deje a nie som v obraze. To vedie k nutkavému sledovaniu toho, čo robia iní, ako trávia svoj čas a k bytiu v stále prebiehajúcich komunikáciách a častému kontrolovaniu odozvy na svoje príspevky. Zvonku si všimneme, že človek nonstop prehliada sociálne siete alebo správy na telefóne. Nehovorím o frekvencii raz za dve hodiny, ale napríklad raz za pár minút.
Mladí trávia prirodzene veľa času na telefóne a na sociálnych sieťach. Mali by si teda rodičia všímať najmä nálady detí a ich depresívnosť?
Nie každé časté používanie telefónu znamená, že dieťa má nejakú ťažkosť. Človek môže byť aj len extrovert, ktorý chce veľa komunikovať a prispievať. Pri FOMO býva prítomná uvedomená či nevedomá obava, že človeku uchádza niečo dôležité a silnejší zážitok nespokojnosti so svojim životom. Je to teda komplexnejšie a preto treba vedieť, ako sa dieťa cíti, či nie je nervóznejšie, či je spokojné samo so sebou. Všímajme si a bavme sa s ním o tom, ako sa má, čo má rád a prečo robí práve to, čo robí. Niekedy totiž človek pozerá nadmerne veľa seriálov aj preto, aby nezaostával v tom, čo medzi rovesníkmi fičí. Tvrdenia typu „očividne všetci žijú akčnejšie než ja”, „prečo sa všetci majú lepšie ako ja?“, „ja som úplne mimo” tiež napovedia, že tu môže byť v hre FOMO. Veľmi dôležitý je dialóg, dieťa treba počúvať a treba vnímať aj obsah jeho bežného šomrania.
Zhoršila pandémia túto situáciu? Už rok sme v rôznej miere odkázaný na virtuálny kontakt s blízkymi.
Toto bolo kvalitatívne aj kvantitatívne skúmané. Keď to zjednoduším, na začiatku nám pandémia paradoxne pomohla a odľahčila ľudí. Platí to aj pre ľudí so syndrómom FOMO, alebo so sklonom k nemu. Keď sa celý svet zastavil, zrazu nebolo možné zaostávať a všetci trpeli spoločne, nik nebol vynechaný. Nikto nerobil nič zábavné, nechodil von a nesocializoval sa, nemalo nám čo ujsť. Na začiatku bol tiež prítomný aj pocit spolupatričnosti a to, že zostať doma bolo najviac cenené. Tomu, kto sa pred pandémiou cítil nespokojný a menej začlenený, sa zrazu prevrátila optika.
Tieto úvodné efekty vystriedala po čase frustrácia z dlhého trvania obmedzení. Ľudia začali zdieľať na sociálnych sieťach, čo úžasné robia doma a ako využívajú pandémiu. Zas sme sa adaptovali do zdieľania úžasnosti, ktorá môže mimovoľne vytvárať tlak na ostatných. Niekomu bolo napríklad ľúto, že nevyužil lockdown dostatočne na sebarozvoj tak, ako to prezentujú iní ľudia. Ako to, že ja jediný som nezačal piecť vlastný chlieb a cvičiť, neabsolvoval som 5 kurzov a nenaučil sa hovoriť po nórsky? Ostatní očividne áno, ale ja sa tu len neužitočne cítim osamelo! Pri týchto záťažiach a stále trvajúcej pandémii nemáme veľa možnosti, ako zvládať osamelosť a ani syndróm FOMO. Zdroje radosti sa scvrkli. Stále sme pričasto odkázaní na online verzie aktivít a tak sme aj častejšie pri sociálnych médiách. FOMO teda môže byť teraz oveľa častejší a aj s ťažšími dôsledkami. Je ťažšie mu vzdorovať.
Ako pandémia ovplyvnila deti, ktoré zostali doma na dištančnom vzdelávaní?
Pre deti je sociálny kontakt dôležitý, pretože ich vývinovou úlohou je zapadnúť. Ak nemôžu byť so svojimi rovesníkmi, chýba im seba potvrdzovanie a potom si ho s väčšou pravdepodobnosťou musia zadovážiť online. Boli teda viac vystavení prítomnosti na sociálnych sieťach, kde je aj väčšie riziko porovnávania sa. Chýbala im tiež rôznorodosť aktivít, celkovo boli teda viac ohrození. Bola to pre ne záťaž. Našťastie sa to zas mení a je opäť viac možností k aktivitám a socializácii.
Odporúčané články z témy: Stali sa naše deti počas pandémie viac závislé od obrazoviek chytrých zariadení?
Vidíme nárast závislostí detí počas pandémie?
K tejto otázke prebiehajú výskumy, ale ešte je skoro hodnotiť, čo pandémia spravila s online závislosťou. Rozhodne však môžeme povedať, že sa zvýšil podiel rizikového správania. V podstate to bolo vynútené, pretože deti prešli na dištančné vzdelávanie a všetky dovtedajšie pravidlá digitálnej hygieny sa museli zmeniť. To riziko tu teda je. Je však možné, že to percentom online závislostí u detí až tak zásadne nepohlo. Počas pandémie ani nemožno nazerať na závislosť tak ako sme zvykli predtým. Je tu nový typ “závisenia od internetu”, ktoré nám umožňovalo prežiť. Je to čosi nové a iné v porovnaní s klinickou závislosťou.
Čo majú rodičia v tejto situácií robiť, aby svoje deti ochránili?
V kontexte FOMO a pandémie je dobré zamerať sa na samotnú podstatu problému. Ak sa dieťa cíti vynechané, znamená to, že túži po prijatí a po spolupatričnosti vo svojej referenčnej skupine, čo sú pre nich rovesníci. Pocit, že niekam patria, hľadajú často na sociálnych sieťach, ale paradoxne, tam ho nezískajú a často sa cítia ešte horšie. Je preto dôležité iniciovať stretnutia s ich rovesníkmi, čo bolo v čase pandémie zložité. Keď bol lockdown, dalo sa napríklad zorganizovať online stretnutie detí, kde by sa mohli aj spoločne hrať a boli by v zábere kamery. Vždy, keď je možné sa stretávať aspoň vonku, odporúčam to využiť. V škole k takýmto interakciám dochádza prirodzene, ale keď sú školy a krúžky zavreté, treba to iniciovať spôsobom, akým to ide. Keď deti cítia prijatie vo svojej skupine, menej podliehajú negatívnym efektom sociálnych sietí.
Dôležité je teda zabezpečiť dostatočnú a kvalitnú interakciu dieťaťa so svojimi rovesníkmi. Čo ďalšie môžu rodičia urobiť?
Veľmi pomôže rodičom aj deťom, dozvedieť sa o tomto jave viac. O tlaku noriem na jednotlivca a to najmä, keď nie je úplne šťastný alebo spokojný. Ja tomu hovorím, že je dobré prekuknúť fenomén. Oveľa menej niečomu podliehame, keď vieme, že také niečo existuje a vieme to identifikovať. Ďalším krokom môže byť niečo, čo volám stať sa expertom na fenomén. Najskôr dieťa zistí, že takýto fenomén existuje a následne, by si o ňom mohlo niečo prečítať, nájsť zaujímavý článok, povedať o tom svojim rovesníkom.
Zároveň je potrebné robiť osvetu a hovoriť, že toto sa týka nás všetkých. Pre dieťa je veľmi užitočné počuť, ak rodič povie, že aj na neho niekedy zle pôsobí, keď sú všetci na sociálnych sieťach dokonalí. Je dobré dieťaťu ukázať, že nie je jediné, ktoré sa trápi tým, že iný sa majú na prvý pohľad lepšie. Rodič môže tiež sledovať sociálne siete priamo s dieťaťom a komentovať príspevky prvý. Napríklad, že nejaká fotka je príliš štylizovaná a nevystihuje realitu. Alebo že všetci chodia na dovolenky, aj keď platí zákaz vychádzania počas pandémie. Toto môže dieťaťu pomôcť kriticky hľadieť na príspevky vo svojom newsfeede.
Odporúčané články:
Rodičia by teda mali v tejto veci s deťmi aktívne komunikovať.
Nie len to, v prípade sociálnych sietí by mali byť rodičia proaktívni. Odporúčam rodičom prechádzať si sem – tam spolu s dieťaťom jeho newsfeed a rozprávať sa o príspevkoch influencerov alebo iných ľudí, ktoré v nás napokon vyvolávajú mrzutosť. Ak identifikujeme takýchto ľudí, je dobré sa s dieťaťom porozprávať, čo má zmysel sledovať. Netreba im to zakazovať, ale porozprávať sa s nimi na túto tému. Po akých príspevkoch máva dieťa dobrý pocit? A naopak, po akých príspevkoch máva horší pocit? Výsledkom takejto debaty by malo byť spoločné preriedenie newsfeedu, avšak bez nátlaku. Dôležité pritom je, rozprávať sa aj o príspevkoch, ktoré dieťa potešia a tento typ príspevkov možno doplniť do newsfeedu. Je to aj dobrá prevencia.
Má zmysel obmedziť čas dieťaťa strávený na sociálnych sieťach?
Rozumná digitálna životospráva je dôležitá aj v normálnych podmienkach. V čase pandémie to platí ešte viac. Nejde pritom len o celkový čas, ale aj o to, aby sociálne siete neboli všadeprítomné od rána do večera. V rámci digitálnej hygieny sa odporúča zvoliť si konkrétne časové intervaly, v ktorých dieťa môže byť na sociálnych sieťach. Taktiež vylúčiť technológie napríklad pri jedle, alebo pred spaním. Tieto odporúčania platia všeobecne, nie len v súvislosti so syndrómom FOMO. A platia aj pre dospelých.
Čo môže ešte spraviť rodič, ak jeho dieťa trpí týmto syndrómom alebo je, ako hovoríte, zaťažené?
Veľmi pomáha zmeniť optiku a viac sa sústrediť na to, čo deti majú, čo ich baví, v čom sú šikovní, v čom sú originálni, na čom im záleží, čo im robí radosť a tak podporiť čo najväčšiu spokojnosť so sebou samým. Tento prístup pomáha aj v rámci prevencie.
Ako to má rodič urobiť?
V celkovej snahe preklopiť optiku od toho, čo chýba, k tomu, čo vlastne už dobré je, môže pomôcť viacero vecí. Napríklad pravidelné rozhovory s dieťaťom o tom, čo ho v daný deň alebo týždeň potešilo. Môžu to byť drobné veci. Tu je dôležitá úloha rodiča, ktorý dáva dieťaťu príklad, čo všetko je možné si všimnúť a za čo všetko je možné byť vďačný. Môže to byť pravidelné rodinné vyjadrovanie vďačnosti napríklad pred večerou, alebo pred spoločným obedom. Odporúčam mať takéto pravidelné rituály zamerané nie na to, čo mne alebo dieťaťu chýba, ale na to, za čo sme vďační, čo môžeme spraviť pre druhého, ako môžeme druhého potešiť. Môže to mať formu pravidelného Secret Santu na týždennej báze, kedy sa jednotlivý členovia snažia raz za týždeň nejako potešiť alebo prekvapiť. Nemusia to byť veľké veci, ani kúpené. Pokojne to môžu byť maličkosti alebo činy.
To znie zaujímavo. Ako ďalej to môže rodič ovplyvniť?
Pre dieťa je tiež vhodné mať nejaký pilier, ktorý je stabilný, aj keď sa doba zmení a niečo mu bude chýbať. Deťom môžeme priradiť nejakú zodpovednosť. V domácnosti to môže byť napríklad umývanie riadu, alebo vynášanie smetí. Budú mať nejakú rutinu, ktorá sa nezmení ani počas pandémie. Môže to byť aj niečo milšie, napríklad malé zvieratko alebo kvietok, o ktoré sa bude dieťa starať a bude za neho zodpovedné.
Pomáha mať aj úplne iný typ zážitku, ktorý odkloní pozornosť od sledovania životov druhých. Napríklad spoločenské hry ako scrabble alebo monopoly. Aj keď to na prvé počutie znie nudne, deti aj rodičia môžu zažiť iný typ zábavy. Môže to byť aj orientačný beh v prírode. Je dôležité vytvárať rozmanitosť v aktivitách.
Existuje aj niečo jednorazové, čo by mohlo dieťaťu pomôcť?
Peknou aktivitou je presun digitálnych fotografií k ich fyzickému vystaveniu. Môže to byť niečo ako workshop s rodičmi alebo aj so súrodencami či kamarátmi formou zaspomínania si na posledný mesiac, alebo na obdobie pred korona krízou, prípadne spomienky na vtipné zážitky počas korony. Mali by to byť povznášajúce momenty, ktoré sú obrazom pohody alebo humoru. Takéto vytlačené fotografie je dobré si vystaviť v detskej izbe alebo v obývačke a mať vo svojej blízkosti pekné momenty s najbližšími ľuďmi. Môže to byť vlastné dielo dieťaťa, s ktorým mu rodičia môžu kreatívne pomôcť. Zároveň je to aj priestor na rozhovor s dieťaťom. Je to aj výborná prevencia pred depresiou.
PhDr. Jarmila Tomková je uznávaná slovenská psychologička a terapeutka. Pracovala vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie, kde viedla výskumné tímy skúmajúce možnosti a riziká spojené s používaním internetu u detí. Pracovala aj ako školská psychologička, kde navrhovala a realizovala niekoľko rozvojových a preventívnych programov, napríklad Študenti proti šikanovaniu. Založila a vedie občianske združenie ViaSua, ktoré sa venuje podpore duševného zdravia a osobnostného rastu jednotlivcov, rodín a spoločnosti všeobecne.
