Psychológ: Väčšina mladých zo závislosti od PC hier vyrastie

Blinka nahladovy obrazok

Od počítačových hier je podľa prieskumov závislé približne percento hráčov. V rámci digitálnych závislostí ide zatiaľ o jedinú oficiálnu diagnózu. Množstvo ľudí má však problém aj s pornografiou či sociálnymi sieťami. Popredný český psychológ a autor knihy Online závislosti Lukáš Blinka v rozhovore vysvetľuje, ako sa dá určiť, či sú dlhé hodiny strávené za obrazovkou závislosťou, alebo ide len o neškodné trávenie voľných chvíľ.

V rozhovore sa dočítate:

  • ako spoznať, či je človek závislý,
  • ktorá skupina ľudí má najväčšiu predispozíciu k vytvoreniu závislosti,
  • prečo naháňame lajky od cudzích ľudí,
  • či pomáha digitálny detox,
  • v čom sú digitálne závislosti horšie od alkoholizmu,
  • a či by mali rodičia deťom zakazovať internet?

Aký veľký problém predstavuje pre populáciu závislosť od internetu?

Závislosť od internetu je širší pojem, ktorý zastrešuje viacero problémov, ktoré spolu nemusia súvisieť. Človek totiž nie je závislý od samotného internetu, ale od konkrétnych aktivít či aplikácií. To znamená, že od pozerania pornografie, hrania počítačových hier, používania sociálnych sietí, online gamblingu alebo nakupovania sú závislé rôzne typy ľudí. Tým pádom sa vo vzťahu k jednotlivým typom závislostí líši aj počet závislých.

Dajú sa tieto rôzne typy závislostí aj oficiálne diagnostikovať?

Okrem gamblingu je jedinou oficiálnou diagnózou závislosť od hrania počítačových hier. Pri ostatných formách existujú náznaky, že o závislosti ide, no nie sú jednoznačné. Na základe kvalitných výskumov sa odhaduje, že spomedzi hráčov počítačových hier je závislé približne jedno percento. To je ale údaj na celú populáciu. Keby sa zoberú do úvahy mladí muži vo veku od 15 do 22 rokov, rozhodne by to bolo viac.

Za obrazovkami trávia množstvo času ľudia aj bez ohľadu na vek a nemusia nevyhnutne iba hrať hry. Dospelý človek strávi za počítačom osem hodín v práci a potom ešte celé hodiny vo voľnom čase. Dokopy to dáva niekedy aj väčšinu dňa. Dá sa v takomto prípade tiež hovoriť o závislosti, alebo o tom, že veľká časť populácie má problém?

Online závislosti sú často odborníkmi kritizované za to, že ide o prehnanú patologizáciu normálnych voľnočasových aktivít. A táto argumentácia je opodstatnená. Aj v minulosti vznikala panika v dôsledku rôznych mediálnych obsahov. No keď si spoločnosť na dané médium zvykla a určila si nejaké normy, tak panika okolo toho média ustála. Na druhej strane, keď aplikujeme klinické kritériá pre závislosť, tak reálne sa nám ukáže určité, no malé percento ľudí, ktoré má vážny problém. Keď sa pozrieme do hĺbky, tak ten problém je menší, ako ho vykresľujú médiá.

Aké kritériá musí teda spĺňať človek, aby sa naozaj dalo hovoriť o závislosti?

Na určenie závislosti môžeme použiť niekoľko prístupov, jedným z nich je pozrieť sa do medzinárodnej klasifikácie ochorení WHO. Pri závislosti od počítačových hier sú tie znaky nasledovné: hranie počítačovej hry sa stáva dominantnou životnou aktivitou, je prítomná znížená kontrola nad hraním a jeho frekvenciou a trvaním či neschopnosť ukončiť hru. Závislí taktiež pokračujú v hre aj napriek tomu, že si uvedomujú škodlivosť svojho konania. Tá škodlivosť sa prejavuje v rôznych aspektoch života – sociálnom, rodinnom či pri pracovných alebo školských výkonoch. Veľmi podstatným kritériom je, že problémy musia byť signifikantné aspoň po dobu 12 mesiacov.


Odporúčané články z témy: Psychologička: Porovnávať sa s obrazom na sociálnych sieťach, je ako neustále sa porovnávať s vrcholovými výkonmi


Takže hráči, ktorí presedia za obrazovkami celé hodiny iba príležitostne, nie sú závislí.

Ja si sám pamätám časy, keď vyšla nejaká nová hra, tak som sa zavrel v izbe a hral. No časovo to bolo veľmi obmedzené a prestalo to. Keď raz za 1-2 roky vyjde hra, ktorá človeka chytí, no nie je to pretrvávajúce a neničí to život, tak je to v rámci normy.

Čo sa týka medzinárodnej definície závislosti od hrania počítačových hier, je podľa vás napísaná dobre?

Podľa mňa je to v nej popísané trochu vágne. Ide iba o taký veľmi hrubý nástrel, ktorý po klinických psychológoch alebo psychiatroch vyžaduje širšie znalosti. Na úspešnú diagnostiku je potrebné poznať ďalšie informácie od klienta. Najjednoduchším nástrojom na určenie závislosti od čohokoľvek je 6 základných kritérií. Tie sa dajú aplikovať aj na závislosť od počítačových hier.

  1. Význačnosť – daná závislosť (hranie PC hier) sa stane najdôležitejšou aktivitou v živote človeka.
  2. Aktivita človeku poskytuje úľavu, pocit nadšenia či relax.
  3. Prítomnosť abstinenčných príznakov – keď závislý nemôže hrať, je nesvoj.
  4. Rast tolerancie – človek hrá stále viac a viac, no dostane sa do bodu, keď už fyzicky viac hrať nemôže, lebo potrebuje aj spať. Mnohí pokračujú v hraní aj napriek tomu, že ich to už nebaví.
  5. Fázy, počas ktorých závislí prestanú na určitý čas hrať, no potom do toho opäť spadnú aj napriek tomu, že si uvedomujú, aké problémy to spôsobuje.
  6. Prítomnosť pridružených problémov, napríklad v práci, v škole, v osobnom živote.

O závislosti hovoríme vtedy, ak sa tieto kritériá, alebo aspoň väčšina z nich, prejavia zároveň. To, že človek má problém, sa nedá povedať iba na základe jedného alebo dvoch príznakov. 

Jedinou oficiálne uznanou diagnózou je teda závislosť od hrania počítačových hier. Ľudia však trávia nadmerne veľa času za obrazovkami aj pri iných aktivitách. Aké ostatné činnosti majú ešte blízko k závislosti?

Čiastočne priznaná za oficiálnu poruchu je aj závislosť od sledovania pornografie. Ľudia majú ďalej problémy s používaním sociálnych sietí, s nakupovaním, s hľadaním zliav na rôznych stránkach a podobne. Závislosťou je aj gambling, ktorý sa dá vykonávať aj online. Niektoré internetové aktivity môžu tiež podnecovať poruchy príjmu potravy. Tie online činnosti sa môžu preniesť aj do ostatných životných aktivít a nezostávajú tak iba v online priestore.

Existujú určité typy ľudí s väčšou predispozíciou stať sa závislými?

Áno, určite. Závislosť sa nevytvorí sama o sebe a taktiež ju nie je ľahké vytvoriť. Vždy musí dôjsť k prieniku medzi vlastnosťami média, na ktorom je používateľ závislý a vlastnosťami samotných používateľov. K závislostiam spravidla inklinujú viac mladší ľudia, lebo majú zvýšenú impulzívnosť. V prípade adolescentov je to dané tým, že vývoj mozgu nie je rovnomerný. Majú teda plne vyvinutú oblasť slasti v mozgu, ale centrum, ktoré je zodpovedné za reguláciu a kontrolované správanie dozrieva až neskôr, po 20. roku života.


Odporúčané články z témy: Psychologička: Keď čítate len nadpisy, je to ako keby ste jedli iba junk food


Takže keď dospejú, už nemusia mať problémy so závislosťou?  

Zvýšená impulzívnosť spolu so zníženou sebakontrolou totiž dávajú predpoklad k problematickému správaniu, ktoré môže viesť k závislosti. Ale je to dané aj vývojovo, drvivá väčšina tínedžerov z toho jednoducho vyrastie po tom, ako sa im plne vyvinie mozog.

Aké ďalšie faktory okrem veku vplývajú na vytvorenie závislosti?

Extrovertnejší ľudia napríklad inklinujú k nadmernému používaniu sociálnych sietí. K hraniu počítačových hier alebo nadmernému sledovaniu pornografie zas skôr inklinujú introverti. No toto delenie platí čím ďalej tým menej, lebo funkcie jednotlivých aplikácií sa čoraz viac premiešavajú. Niektoré hry ponúkajú napríklad už tie isté možnosti ako sociálne siete alebo majú zároveň majú prvky z gamblingu. 

Vo všeobecnosti inklinujú k závislostiam viac muži ako ženy. Je to tak aj v prípade digitálnych technológií?

Počítačové hry či nadmerné sledovanie pornografie sú dominantne mužské záležitosti. V prípade sociálnych sietí majú zas prevahu ženy. Všeobecne sú ale závislosti naozaj najmä mužskou záležitosťou.

Čo presne tak imponuje ľuďom na sociálnych sieťach, že na nich trávia celé hodiny? Sú to lajky? 

Je to rôzne. Lebo ani pri počítačových hrách alebo pornografii nie je iba jedna vec, ktorá používateľov láka. Vždy to je určitý komplexnejší súbor aktivít. V prípade sociálnych sietí to môže byť hromadenie lajkov, no nie všetci používatelia sociálnych sietí sú aktívni, existuje množstvo pasívnych používateľov, ktorí trávia za obrazovkami celé hodiny. V tomto prípade ide o takzvaný „Fear of missing out“ (FOMO syndróm). Označuje sa tak strach z toho, že človek nebude súčasťou diania. Takáto osoba má obavy zo sociálneho vylúčenia a pocit, že by jej niečo ušlo, keď nebude na sociálnych sieťach. Zatiaľ však neexistuje dostatočne relevantná štúdia, na základe ktorej by sa dalo povedať, že to čo sa deje na sociálnych sieťach, je závislosť. V prípade hier a pornografie máme solídne dôkazy o závislosti, fenomén sociálnych sietí je však skôr vysvetľovaný FOMO syndrómom, ktorý je skôr formou sociálnej úzkosti. 


Odporúčané články z témy: Koľko hodín trávite na internete? Pozor, možno ste na hranici závislosti


Prečo sa používatelia sociálnych sietí chcú zapáčiť aj ľuďom, s ktorými sa reálne nepoznajú alebo nestretávajú?

Oni sa s nimi ale stretávajú v online priestore. Ide o ten istý princíp, ako keď si vytvárame silné emočné puto napríklad k seriálovým postavám. Náš mozog nie je schopný rozlíšiť sociálny kontakt s človekom, ktorého stretneme reálne a ktorého iba cez médiá. Takýto človek je pre nás takisto psychicky významný, ak nás kritizuje alebo podporuje.

Akú úlohu pri nadmernom používaní sociálnych sietí zohráva narcizmus?

Narcizmus zohráva významnú rolu. Nemám však namysli narcizmus ako poruchu osobnosti, ale osobnostnú črtu, ktorú má do istej miery každý z nás. Intenzita narcizmu v nás vo veľkej miere ovplyvňuje aj používanie sociálnych sietí. V tejto súvislosti je veľmi zaujímavým fenoménom prokrastinácia. Ľudia s vyššou mierou narcizmu majú väčšie sklony k prokrastinácii. Ľudia, ktorí sa boja negatívneho hodnotenia, majú prirodzenú tendenciu vyplniť čas napríklad preklikávaním na sociálnych sieťach.

Ako ovplyvnil počet závislostí lockdown?

Máme veľké množstvo dát o zmenách v správaní počas pandémie, ale v hodnotení závislostí by som bol opatrný. Na určenie závislosti je totiž potrebný dlhší čas, takže k tomu ešte nemáme dostatok údajov.

Čas strávený za obrazovkami počas pandémie však nepochybne výrazne vzrástol.

Áno, čo je však zaujímavé, klesla aktivita na sociálnych sieťach. To znamená, že ľudia toho zdieľajú menej o svojich životoch. No hrajú viac hier, častejšie pozerajú seriály. Netrúfam si však povedať, či sa to prejaví aj vo väčšom počte závislostí. To uvidíme najskôr tak na jeseň. To, že ľudia trávia viac času s digitálnymi médiami je prirodzené, veď čo iné majú robiť. V tomto prípade bude dôležité, či na tých zariadeniach zostanú aj keď budú môcť robiť iné veci.

Vráťme sa ešte k prokrastinácii. Mnoho ľudí má na ňu v čase práce z domu vhodné podmienky. Môže pri home office dochádzať vo väčšej miere ku kolíziám medzi výkonom zamestnancov a prokrastináciou? 

To je individuálne. Sú ľudia, ktorí si home office nevedia vynachváliť a aj takí, pre ktorých je to prekliatie.

Myslíte si, že ľudia, ktorí prirodzene inklinujú k prokrastinácii, môžu mať na home office ešte väčší problém, ako keby boli v práci?

Áno, a nemusí sa to prejaviť iba zhoršenými pracovnými výsledkami, ale aj tým že sa budú sami cítiť psychicky zle. Na ľuďoch, ktorí majú zníženú sebakontrolu a zvýšené sklony k prokrastinácii, ktorá čiastočne súvisí aj so sociálnou úzkosťou a s vnímaním toho, ako nás hodnotia ostatní, sa môže home office negatívne prejaviť v tom, že nemajú každodenný kontakt. Môže to v nich vyvolať ešte väčšiu sociálnu úzkosť, lebo strácajú uistenie, že sú v poriadku. Tým, že sa dlhodobo nebudú cítiť komfortne so svojimi výsledkami, sa môže zhoršiť ich psychické zdravie. Tá pandémia sa koniec koncov zo psychického hľadiska prejaví najvýznamnejšie až po tom, ako skončí. Teraz sme držaní v takom napätí, že sa musíme snažiť, lebo ide o život, tak sa snažíme vydržať. Ale v momente, keď budeme mať pocit, že to máme za sebou, tak mnohí ľudia zistia, že ich samoregulácia je zlá a zrútia sa z toho.   


Odporúčané články z téma: Stali sa naše deti počas pandémie viac závislé od obrazoviek chytrých zariadení?


Poďme ešte späť k závislostiam. Niektorí ľudia, ktorí chcú obmedziť svoj čas za obrazovkou, siahajú po digitálnom detoxe. Čo si o tomto fenoméne myslíte?

K digitálnemu detoxu som skôr skeptický. Ak u niekoho skutočne vznikne závislosť od čohokoľvek, tak samotný detox nepomôže. Na druhej strane je pravda, že množstvo problémov, ktoré človek má vo vzťahu k internetu sú dôsledkom toho, že za obrazovkou sedí veľa hodín. Bolí ho hlava, chrbát, pravidelne necvičí. V takomto prípade môže detox človeka vymámiť z väzby každodennosti, ale obávam sa, že takýto digitálny detox nie je úplne bežný. To, čo sa väčšinou myslí pod týmto pojmom je, že si človek na nejakú dobu zakáže Facebook. No aj tak naďalej zostane na internete, lebo musí, aby mohol pracovať.

Môže poskytnúť zvládnutie digitálneho detoxu závislému falošný pocit, že nemá problém?

Pre skutočne závislých ľudí to môže mať tento negatívny efekt. Povedia si, že oni vlastne ten digitálny detox zvládli a preto nie sú závislí. Z tohto dôvodu môžu preto pokračovať v predošlom životnom štýle. Dočasný digitálny detox tak môže slúžiť ako útecha pre závislých, že svoj problém dokážu zvládať.

Znamená to, že zmeniť škodlivé správanie na určitý čas nepomáha?

Aj keď digitálny detox nezaberá, neznamená to, že by mal človek rezignovať na zmenu vlastného správania. Ide o to, akým štýlom človek obmedzí tie aktivity. Prístup, pri ktorom si osoba povie, že teraz prestane používať sociálne siete, nie je správny. Malo by sa to robiť tak, že si povie, že namiesto sociálnych sietí sa bude venovať niečomu inému, čo ju bude baviť.  

Takže pozitívnym vnímaním pristúpiť k zmene životného štýlu. 

Áno, človek môže napríklad začať športovať, alebo robiť čokoľvek iné, čo ho bude napĺňať. Keď sa však závislý rozhodne iba, že prestane hrať počítačové hry alebo si vymaže profil na Facebooku, bez toho aby tieto činnosti nahradil niečím pozitívnym, tak nič nevyrieši. 

Keď už si niekto uvedomí, že je závislý, čo môže reálne robiť, aby svoj problém vyriešil?

Pri všetkých závislostiach je kľúčové zmeniť spôsob života, zmeniť návyky. To znamená, že ku konkrétnym prípadom treba pristupovať individuálne. Niekomu môže napríklad pomôcť, keď začne inokedy vstávať a zmení každodenné rituály. Iným zas pomôže, keď zmenia kamarátov či prostredie. Pri väčšine závislých ľudí sa však len tak ten životný štýl zmeniť nedá, lebo sú chytení do rôznych pascí. K zvládnutiu problému preto potrebujú nejakú osobu, ktorá ich bude sprevádzať.

Predpokladám, že máte namysli odbornú pomoc. Dá sa napríklad závislosť na počítačových hrách liečiť na klinickej úrovni?

Áno, dá sa, tým, že je to oficiálna diagnóza. Aj v minulosti sa liečili ľudia s týmto problémom, no bola im stanovená iná diagnóza, spravidla depresia. Závislí sú totiž často uväznení v bludnom kruhu a majú pocit, že nič nedáva zmysel. Depresia je prítomná pri skoro všetkých prípadoch závislostí.

Aký je rozdiel v liečebných metódach pri počítačovej závislosti a napríklad alkoholizme?

Nie až tak zásadný. Nechcem povedať, že mediálne závislosti by boli horšie ako napríklad alkoholizmus. Ale pri látkových závislostiach je po určitej dobe jednoduchšie vyhýbať sa tým látkam, ktoré spôsobujú závislosť. Dá sa abstinovať. Ale v prípade internetu to v dnešnej dobe nie je možné. 

Najlepšou cestou je určite vzniku závislosti predchádzať. Keďže významne ohrozenou skupinou sú deti, čo môžu urobiť rodičia pre to, aby svoje ratolesti pred závislosťou ochránili?

Niektorí rodičia sa snažia predchádzať problémom tak, že deťom zakazujú internet, alebo im nedávajú k dispozícii digitálne zariadenia. Toto je zlá cesta. Ich cieľom by malo byť naučiť deti, aby používanie technológii zvládali, a nie skrývať ich pred nimi. Deti by mali rodičia viesť k samoregulácii. Zároveň by však nemali deti nechávať pri používaní technológií bez akéhokoľvek dozoru.

Je schodnou cestou napríklad povoliť dieťaťu počítač na určitý čas, keď dostane dobrú známku v škole?

V podstate áno, ale treba zobrať do úvahy viaceré veci. Nie je možné povoliť počítač iba na základe dobrých známok, lebo digitálne zariadenia tvoria najvýznamnejšiu voľnočasovú aktivitu pre deti. Zároveň sú v tejto dobe jedným z najvýznamnejších socializačných nástrojov. Prehnaná prísnosť je preto kontraproduktívna. Je dôležité dať deťom priestor, aby mohli technológie používať podľa vlastného uváženia, no je potrebné tieto činnosti pre ne reflektovať. Rodičia môžu niektoré aktivity s deťmi robiť na webe spoločne a rozprávať sa s nimi o tom. Aktívne ovplyvňovať to, čo deti na internete robia a zaujímať sa o ich činnosti. Pocit rodinnej atmosféry je niekedy dôležitejší ako nastavovanie jasných pravidiel.

Môžu podľa vás v tomto smere pomôcť aplikácie rodičovskej kontroly? Je to pre deti zo psychologického hľadiska dobré, keď je zaznamenávané, čo robia na internete?

Nemyslím si. Väčšina rodičov to používa ako blokátor prístupu na určité stránky. Pre rodiča je prínosnejšie mať k dieťaťu tak pozitívny vzťah, že sa o tých veciach dokáže s deťmi baviť. Zároveň je však prirodzené, že dieťa má svoje tajomstvá a svoj svet, do ktorého mu nikto nevidí. Najlepší rodičovský prístup je dávať deťom slobodu, ale zároveň aj istotu, že keď sa niečo pokazí, majú sa na koho obrátiť.

Docent Mgr. Lukáš Blinka, PhD. je výskumník a odborný asistent troch katedier na Fakulte sociálnych štúdii Masarykovej univerzity v Brne. Vo svojej práci sa zameriava najmä na vplyv médií na ľudskú psychiku, jeho špecifickou oblasťou je skúmanie nadmerného hrania PC hier a nadmerného používania internetu na sexuálne účely. Je autorom knihy Online závislosti. Získal doktoráty na estónskej univerzite v Tartu a na Masarykovej univerzite v Brne.


Získajte aktuálne informácie o bezpečnosti na internete. Prihláste sa na odber nášho newslettra.