Psychologička: Keď čítate len nadpisy, je to ako keby ste jedli iba junk food

Sevcikova rozhovor

Na sociálnych sieťach čelíme záplave informácií rôzneho druhu a kvality. Okrem toho, že ich neustála konzumácia otupuje našu pozornosť v reálnom živote, uverenie nezmyslom môže v čase pandémie ohroziť naše zdravie. Psychologička Hana Ševčíková upozorňuje, že dezinformáciám veria aj vzdelaní ľudia. Mnohí totiž hľadajú v konšpiračných teóriách únik pred realitou, ktorej nedokážu čeliť.

  • ako pôsobí príliš veľa informácií na ľudskú psychiku,
  • ako sa človek dokáže chrániť pred informačným preťažením,
  • či súvisí prebytok informácií s rozmachom konšpiračných teórií,
  • a že uverenie v dezinformácie nesúvisí s inteligenciou.

Informačné preťaženie sa ťažko definuje. Niektorí experti ho považujú za mýtus. Kde je teda pravda? Hovoríme o objektívnom probléme, ktorý pôsobí na ľudskú psychiku?

Klinický pojem informačné preťaženie nepoznáme. Ja si myslím, že každý človek má v rukách, koľko informácií k sebe pustí.

Oficiálne teda diagnóza informačné preťaženie neexistuje. Čo sa však týka subjektívnych pocitov, evidujete, že populácia čelí takémuto problému? Že je zavalená kvantom informácií? 

Každý človek to kvantum informácií cedí cez svoju osobnosť. K nám už príde s nejakým problémom, ktorý môže priamo alebo nepriamo súvisieť s informačným preťažením. Nemyslím si však, že samotné problémy našich klientov súvisia iba s prebytkom informácií. To by bol príliš zjednodušený pohľad. Čo si ale všímam ako zmenu v porovnaní s obdobím pred 15 rokmi, tak pre mnohých klientov je ťažké vydržať 50 minútovú terapiu bez toho, aby sa pozreli na mobil.

Čím to je, že ľudia sa stali odkázaní na neustály príjem informácií?

Práve tým, že sú veľmi dostupné. Stále ich nosíme pri sebe. Toto je také špecifické pre dnešnú dobu. Tie informácie sú neohraničené. Vzniká z toho nebezpečenstvo, že nedokážeme byť duchom prítomní tu a teraz. Na spoločných stretnutiach, obedoch, oslavách či večeriach ľudia po desiatich minútach vyťahujú mobily a listujú v nich. Mnohí ľudia však nedokážu byť v kontakte ani sami so sebou, všímať si okolité prostredie, svet a prírodu. Neustále musia hľadieť do obrazovky.

Takže problémom je to, že mnohí ľudia sú odtrhnutí od reality.

Áno, to sa prejavuje aj na pozornosti. Nedokážeme sa sústrediť na jednu vec. Zvlášť pri deťoch to môže spôsobiť poruchy sústredenia.

Okrem straty pozornosti, ako sa môže ešte prejavovať to, že mozog čelí záplave informácií?

Mnohé informácie konzumujeme povrchne. Ak zostaneme iba pri tom, čo nám ukazujú sociálne siete, tak hrozí, že stratíme schopnosť a odvahu ponoriť sa do hĺbky.

Tie novinky na sociálnych sieťach sú často prvou vecou, ktorú ľudia uvidia hneď po zobudení, respektíve poslednou pred spaním. Dalo by sa povedať, že veľká časť populácie je závislá na internete, aj keď si to možno neuvedomuje?

Neodvážila by som sa to takto paušálne nazývať závislosťou, pretože tá má svoje prísne kritériá. Myslím si, že záleží na tom, čo používatelia na internete robia a ako tam trávia ten čas. Je však dôležité, aby pred spaním a po zobudení bol človek v kontakte so sebou, svojím telom a rodinou. Práve ten kontakt s okolitým svetom je dôležitým kritériom zdravého psychického života. Hlavným prejavom závislosti je, že človek stráca záujem o veci, ktoré sa odohrávajú naživo okolo neho. Nejde až tak veľmi o počet hodín, ktoré človek strávi za obrazovkou.

Ako sa človek dokáže obrniť pred neustálym tokom informácií? Máte nejaké konkrétne tipy pre ľudí, ktorí by si chceli odľahčiť myseľ?

Rušivé je, že máme stále pri sebe telefóny. Nemusíte však urobiť radikálny rez. Môžete skúsiť z mobilov niečo odinštalovať, napríklad nejakú sociálnu sieť, na ktorej ste stále. Takto k nej aj naďalej budete mať prístup, ale už iba v počítači. Alebo ak idete von s partnerom, jeden z vás môže nechať telefón doma. Keby sa niečo stalo, jeden budete mať pri sebe. Takto si môžete vyskúšať na výlete pol dňa bez mobilu. Takisto je vhodné, ako sme spomínali, nebyť na mobile hneď po zobudení a vytvoriť si čas pre seba a blízkych, aby sme nestratili základný kontakt s okolím.

Získajte aktuálne informácie o bezpečnosti na internete. Prihláste sa na odber nášho newslettra.

Takže odporúčate skôr postupný detox od digitálnych technológií.

Nemyslím si, že tie radikálne rezy k niečomu vedú. Nemá veľmi zmysel povedať si, že na mesiac sa odstrihnem od technológií. Je to podobné, ako keď niekto mesiac hladuje a to, čo schudne, nakoniec naberie aj tak naspäť. My s tými digitálnymi technológiami totiž žijeme, potrebujeme ich a chcela by som zdôrazniť, že sú v mnohom aj dobré. Nebyť digitálnych technológií, ja by som počas pandémie nevedela robiť svoju prácu. Potrebujeme však, aby sme my boli pánmi technológií a nie naopak.

Pretlak informácií sa odzrkadľuje aj v celospoločenskej miere. V takejto atmosfére sa totiž jednoducho šíria informácie rôzneho druhu, vrátane tých nepravdivých. Je to, že ľudia veria dezinformáciám výsledkom informačného preťaženia?

Nie, nemyslím si, že to s tým súvisí. Konšpirácie tu boli vždy. Už počas epidémie moru si ľudia mysleli, že dezinfekcia v studniach je nejaká otrava. V súčasnosti ten problém spočíva skôr v tom, že sa tie dezinformácie veľmi ľahko šíria. Ľudia, ktorí sú náchylní im veriť, sa k nim môžu ľahko dostať.

Myslíte si ale, že veľký objem informácií môže ovplyvniť čomu nakoniec človek uverí? Napríklad keď je konfrontovaný s protichodnými informáciami o vakcínach. Môže to viesť k tomu, že ľudia si povedia, že neveria ničomu?

To, čomu človek uverí, v prvom rade súvisí s jeho osobnosťou a obrannými mechanizmami. Záleží tu na tom, akým spôsobom je schopný čeliť realite a uniesť emócie, ktoré nie sú práve najjednoduchšie. Dobre to vidíme na príklade pandémie, keď musíme čeliť neľahkým emóciám – strachu, úzkosti, hnevu či neistote. To sú emócie, s ktorými dlhodobo žiť je náročné. Niektorí ľudia preto v rámci svojich obranných mechanizmov pristupujú k popieraniu. Tento pocit úniku pred realitou poskytujú aj konšpiračné teórie. Keď človek uverí tomu, že pandémia je iba vymyslená, tak sa nebojí a nemusí čeliť tomu strachu a neistote. Podľa toho ľudia aj hľadajú články, komentáre či stránky, ktorým veria alebo chcú veriť. Tak si utvrdzujú svoju pravdu a cítia sa bezpečne.

Naznačujete teda, že veľká časť ľudí, ktorá verí konšpiráciám o pandémii, iba zastiera svoj strach?

Všetci sa bojíme, ten strach je prirodzený. Niektorí ľudia však tomu strachu nedokážu čeliť a nedokážu ho úplne prežívať.

Nezmyslom však ľudia veria aj v prípadoch, keď sa necítia bezprostredne ohrození. Napríklad veria teóriám o geopolitickom sprisahaní. Čo je teda také atraktívne na dezinformáciách? Môže to byť aj pocit dôležitosti z odhalenia pravdy, ktorú pred ľuďmi niekto ukrýva?

Áno, môže to ľuďom dávať pocit výnimočnosti. Že odhalili niečo, čo ostatní nevidia. Môžu tak kompenzovať pocit vlastnej nedostatočnosti alebo zlyhania, ktorému nedokážu čeliť. Môžu tým tiež kompenzovať pocit obyčajnosti, ktorý môže byť úplne zdravý a v poriadku. V žiadnom prípade to nie je tak, že konšpiračným teóriám veria iba nejakí lúzri. Môžu to byť osoby, ktoré jednoducho túžia po niečom výnimočnom.

Rozhodne nenaznačujeme, že ide o outsiderov. Poznám množstvo vzdelaných a skúsených ľudí, ktorí veria dezinformáciám. Ako si to vysvetľujete?

Tie spomínané faktory nemajú nič spoločné so vzdelaním, vekom ani skúsenosťami. A dokonca ani s inteligenciou. Naše obranné mechanizmy dokážu byť také silné, že dokážu všetko preraziť. Dokážu poprieť šesť ročníkov vysokej školy. Poznáme lekárov, ktorí sú konšpirátori a popierači všetkého možného. Vplyv na naše názory má aj to, akými ľuďmi sme obklopení. Častokrát sa uzatvárame do bublín, kde si naše názory utvrdzujeme.

Algoritmy sociálnych sietí sú nastavené tak, aby používateľa udržali na stránke čo najdlhšie. Návštevníkom sa tým pádom zobrazuje taký obsah, aký chcú vidieť. Myslíte si, že keď je niekto kontinuálne vystavovaní jednostrannému pohľadu, môže to prispieť k vyhrocovaniu jeho názorov?

Určite áno. Človek sa takýmto spôsobom utvrdzuje. Aj tie samotné články sú napísané veľmi umne, ľuďmi veľmi efektívne manipulujú. Na základe všeobecne akceptovanej pravdy vytvárajú súvislosti, ktoré však s realitou nemajú nič spoločné. Napríklad, všetci sa asi zhodneme v tom, že naše školy vo všeobecnosti nepodporujú dostatočne rozvoj kritického myslenia. Dezinformačný článok môže tento predpoklad otočiť na to, že slovenským vedcom sa nedá veriť.

Mnoho ľudí si vytvorí názor aj na základe toho, koľko lajkov alebo zdieľaní má daný príspevok.

Aj toto je jedným z faktorov. Človek je predsa spoločenský tvor. Najmä keď sa udeje niečo veľké, vidíme, že ten davový efekt môže mať svoju silu. Sú ale tiež ľudia, ktorí sú voči takémuto vplyvu relatívne odolní. Tiež to závisí od osobnosti. Ľudia si totiž vyberajú ku komu vzhliadajú na sociálnych sieťach a kto formuje ich názory.

Je problémom aj to, že používatelia sociálnych sietí čerpajú informácie vo veľkej miere iba z nadpisov článkov?

V anglicky hovoriacich krajinách majú pekný názov „junk food“ na to, keď sa ľudia stravujú iba čipsami či burgermi. A toto je niečo podobné. Keď si čítate iba nadpisy, konzumujete iba také „junk informácie“. V konečnom dôsledku je však to rozhodnutie, čím sa budete kŕmiť, na vás. Internet je plný možností. Je iba na nás, či ten čas za obrazovkou využijeme na čítanie obohacujúceho rozhovoru, alebo budeme iba scrollovať nadpismi.

Mohol prispieť k rozmachu dezinformácií aj takzvaný mainstream?

Tá druhá strana má často vyhrotené reakcie. Robí si z ľudí, ktorí veria alternatívnej scéne srandu a zosmiešňuje ich. To ich utvrdzuje v tom, že majú pravdu a že sú ublížení.

Má podľa vás zmysel diskutovať s ľuďmi, ktorí veria očividnému nezmyslu?

Toto je veľmi citlivá záležitosť. Určite to nejaký zmysel má. Musí sa to však udiať vo veľmi bezpečnom prostredí. Sociálne siete takým prostredím úplne nie sú. K tej diskusii by malo dôjsť v dobrom priateľskom vzťahu, ktorého súčasťou je aj vzájomný rešpekt. Tí dvaja ľudia by sa mali navzájom poznať, mať spolu niečo už za sebou. Lebo nadávanie si ľudí na internete, ktorí sa nepoznajú, ich ešte viac utvrdzuje vo svojej pravde. Tí ľudia sa musia dokázať počúvať a musia mať dobrý vzťah.

Podľa mnohých expertov sa dá proti dezinformáciám brániť kritickým myslením. Dá sa natrénovať?

Určite áno, ale v prvom rade musí človek chcieť. Musí pripustiť, že aj on má rezervy v tom svojom kritickom myslení. Sú na to rôzne techniky. Skúste sa napríklad pri argumentácii vcítiť do tej opačnej strany. Taktiež je pri kritickom myslení dôležité pozrieť sa aj pod povrch. Pozerať sa nielen na to čo hovorím, ale aj prečo to hovorím. Aká je moja motivácia. Tiež je dôležité overovanie zdrojov. Azda najdôležitejšie je však počúvanie tých druhých. Netreba ich zavaliť argumentáciou, ale aj naučiť sa klásť otázky.  


Hana Ševčíková je psychologička s 20-ročnou praxou. Momentálne pracuje vo svojej psychologickej ambulancii vo Vajnoroch. Študovala na filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a po ukončení štúdia pokračovala vo vzdelávaní sa v oblasti psychoterapie.