Angličtinár učiaci informatiku nie je na našich školách nič výnimočné, deti nie sú pripravené na digitálne hrozby, hovorí expert na IT bezpečnosť

Jakub Dauber titulna fotografia ESET

Zdroj: ESET

Chytré zariadenia už má väčšina žiakov na prvom stupni základných škôl. Ani samotní rodičia však často nevedia, akým digitálnym hrozbám čelia ich deti. O nástrahách online sveta je preto potrebné hovoriť už na školách, ktoré ale trpia nedostatkom kvalifikovaných učiteľov informatiky. O týchto problémoch sme sa porozprávali s Jakubom Daubnerom zo spoločnosti ESET, ktorý pre učiteľov pripravil Príručku digitálnej bezpečnosti.

  • kedy dostanú deti bežne svoj prvý mobil,
  • aké sú najväčšie digitálne hrozby pre deti,
  • prečo sa na školách nevenuje online nástrahám dostatočná pozornosť,
  • a ako môžu nepriaznivý stav zvrátiť samotní učitelia? 

Popri práci v spoločnosti ESET vedieš programátorský krúžok na základnej škole v Báhoni. Ktoré ročníky vzdelávaš? 

Ide najmä o prvý stupeň, no mám aj piatakov a šiestakov. S niektorými som začal od prvákov a postupne si ich ťahám. Takže z toho prvého stupňa sa to postupne preklápa. V princípe to je tak, ako mám ja staré deti. Kvôli nim som s tým aj začal, keďže chodia na tú istú školu.

Predpokladám, že keď deti učíš základy programovania, tak prirodzene už dochádzajú do styku s nejakými digitálnymi zariadeniami. Ako sú na tom ostatné deti, v akom veku sa začínajú zoznamovať s technológiami?

Deti by mali zariadenia určite už z domu, aj keby nechodili na programátorský krúžok. Dnes deti majú bežne svoj mobil alebo tablet už v škôlke. Čo sa týka školákov, tak mobil má väčšina žiakov na prvom stupni a na druhom ho už majú všetci. Veľa z nich používa aj počítač, ktorý majú doma, prípadne ho zdieľajú s rodičmi.

Uvedomujú si deti, že tieto technológie so sebou prinášajú aj hrozby?

V tomto mladom veku si skoro žiadne hrozby neuvedomujú, ale keď sa o tom už rozprávame a pýtam sa ich, čo by sa im mohlo stať, tak si to vedia spojiť. Treba sa ich preto pýtať, rozprávať sa s nimi, len tak od seba by to nevedeli.

Čo sú teda pre deti na prvom stupni tie najväčšie hrozby?

V tomto veku by mali byť vďaka rodičom deti ochránené od drvivej väčšiny hrozieb. Mali by mať nastavené pravidlá tak, aby ich veľká väčšina hrozieb nemohla zasiahnuť. Napríklad keď majú mobil, určite by nemali mať možnosť si samé hocičo kúpiť z Google Play a App Store. Dokonca by nemali mať ani možnosť si len tak nainštalovať aplikácie, ktoré sú zadarmo. Deti by nemali mať možnosť prísť doma k nezaheslovanému počítaču s internetom a čokoľvek na ňom robiť.

Získajte praktické rady o bezpečnosti na internete. Prihláste sa na odber nášho newslettra.

Najväčšie riziko predstavuje to, že by mohli takýmto spôsobom stiahnuť malvér?

To nie je tá prvá hrozba. Skôr ide o to, že by sa tak dostali k úplne nevhodnému obsahu, ktorého je na internete neúrekom. Deti by mali zostať ochránené tak, že na zariadení môžu vykonávať iba také veci, ktoré im povolili rodičia. Bohužiaľ, v mnohých prípadoch to tak nie je, lebo samotní rodičia často nie sú digitálne zdatní. Ak sú však pravidlá dobre nastavené, najväčšou hrozbou pre deti zostáva strata alebo odcudzenie zariadenia. Preto je dôležité, aby ho mali chránené heslom a ideálne aj vybavené softvérom na lokalizovanie. 

A čo sociálne siete? Tie nepredstavujú nebezpečenstvo?

Sociálne siete by na prvom stupni ešte nemali mať. Ak ich však nebodaj majú, tak treba dať pozor, aby si nezačali písať s niekým cudzím a nenechali sa nachytať. V najhoršom prípade sa môžu dostať do kontaktu s pedofilmi, no takisto sa môžu stať obeťou kyberšikany. Deti v tom veku sa týmto veciam nevedia vôbec brániť.

Aké riziká číhajú na tínedžerov? Predpokladám, že deti na druhom stupni základných škôl už používajú sociálne siete bežne.

Áno. Tým, že už majú sociálne siete, tak je rozšírená kyberšikana. Aj klasická šikana je bežná na školách, no táto kybernetická je horšia v tom, že ju učitelia veľakrát nevidia a nevedia spozorovať. Často o nej nevedia ani rodičia, lebo nie sú na tých sociálnych sieťach a nerozprávajú sa so svojimi deťmi o tom, čo tam robia a s kým sa bavia. Deti sa potom nevedia brániť. Môžu si z nich napríklad spolužiaci robiť srandu, posielať nejaké znetvorené fotografie a psychicky ich týrať. 

Školské zariadenia môžu využiť zľavu na produkty ESET. Podmienkou je akreditácia Ministerstva školstva SR. Viac informácií nájdete na tomto odkaze alebo sa obráťte na naše obchod né oddelenie e-mailom obchod@eset.sk.

V prípade tínedžerov už predstavuje nebezpečenstvo aj malvér?

Áno, lebo už majú počítač, na ktorý si niečo môžu sami nainštalovať. Treba preto dávať pozor, na aké stránky chodia, kam klikajú a čo sťahujú. A to samozrejme platí aj pre mobil.

Spomínal si, že rodičia často o týchto hrozbách nevedia, alebo sa s deťmi dostatočne nerozprávajú. Mali by deti na hrozby teda pripraviť školy? 

Ideálne by bolo, keby sa do osvety zapojil každý, kto môže. Nemali by to teda ignorovať rodičia ani školy. Zároveň to však tým rodičom nemám za zlé, lebo problém nie je väčšinou v tom, že by nechceli pomôcť, ale že nevedia ako. Keď napríklad nepoužívajú Instagram a dieťa sa ich spýta, že čo si tam má dať, ako si ho nastaviť, tak prirodzene nevedia odpovedať.

Pohybuješ sa v školskom prostredí. Ako sú nastavené učebné osnovy o digitálnej bezpečnosti? Venuje sa tomu nejaká, respektíve dostatočná pozornosť, napríklad v rámci hodín informatiky?

To veľmi závisí od konkrétnej školy alebo učiteľov. Jednoznačne sa však dá povedať, že učiteľov informatiky je na slovenských školách málo. My robíme aj školenia Digital Skills, v rámci ktorých školíme učiteľov ohľadom IT bezpečnosti. Z prieskumu, ktorý sa robil prvý rok, keď Digital Skills začínalo, vyšlo aj to, že väčšina slovenských základných škôl nemá študovaného učiteľa informatiky. Čiže veľa krát aj na školenie k nám pošlú niekoho, kto to neštudoval, ale chcú, aby si spravil prehľad. Niekedy má škola jedného učiteľa informatiky, ktorý ju aj študoval a venoval sa jej. Iba výnimočne majú školy viac ako jedného vyštudovaného učiteľa informatiky. Bežný stav je, že angličtinárovi povedia, že pôjde učiť informatiku.

Takže nie je problém v samotných osnovách. 

V štátnom vzdelávacom programe je pre jednotlivé ročníky napísané, že čo by mali prebrať, aké kompetencie by sa mali s deťmi prejsť, ale učitelia nevedia ako na to. A hlavný problém je v tom, že školy nemajú učiteľov, ktorí by to dokázali robiť, alebo ich je málo. Nejaká časť detí sa teda oboznámi s digitálnymi hrozbami prostredníctvom učiteľov, ale väčšina nie.

Spoločnosť ESET pripravila Príručku digitálnej bezpečnosti pre učiteľov 1. a 2. stupňa základných škôl, ktorá by mohla pomôcť zvrátiť tento stav. V čom spočíva jej prínos?

Príručka je napísaná tak, že aj keď si ju zoberie učiteľ, ktorý je laikom v oblasti technologických tém, tak by s ňou mal vedieť aj so svojimi žiakmi pracovať. Okrem teoretickej príručky sme vydali aj súbor aktivít. Ide o praktické cvičenia, ktoré môžu učitelia realizovať so žiakmi. Tieto cvičenia sú rozdelené podľa náročnosti. Niektoré si vyžadujú, aby bol vyučujúci zbehlý v danej oblasti, ale sú tam aj jednoduchšie aktivity.     

Kompletnú verziu Príručku o digitálnej bezpečnosti pre učiteľov 1. a 2. stupňa základných škôl si môžete stiahnuť vo formáte pdf. na tomto odkaze.

Praktických cvičení je takmer 50 a sú zamerané na rôzne problémy, ako napríklad spomínaná kyberšikana, bezpečnosť mobilných zariadení, sociálne siete či dezinformácie. Koľko by toho mali stihnúť učitelia so svojimi žiakmi prebrať?

Pre deti by bolo skvelé, keby s nimi učitelia spravia aspoň 2-3 aktivity za rok, lebo sa dostanú aspoň k niečomu. Keď si uvedomia niektoré riziká, začnú byť opatrnejšie a samé si dohľadajú viac informácií. Keď im raz ukážeme, že môžu dostávať podvodné maily a príde im podozrivá SMS správa, tak spozornejú, lebo už sa naučili ostražitosti pri mailoch. Aj keď nevieme deťom ukázať všetko, treba im dať aspoň základy. Príručka nie je kompletná učebnica o online bezpečnosti, ale je obsažná a dá sa zaradiť do vyučovacieho procesu.

Vzdelávacie materiály od spoločnosti ESET sú navrhnuté tak, aby z nich získali deti informácie vo forme primeranej ich veku. Okrem odborníkov na digitálnu bezpečnosť zostavovali príručku aj odborníci na psychológiu a pedagogiku. Niektoré témy, ako napríklad šikana, majú veľký presah napríklad na etické otázky. Dá sa príručka použiť napríklad aj na hodinách etiky?

Áno, tie témy sa prelínajú a niektoré sú technické iba okrajovo. Ide o staré problémy, ktoré sa prispôsobujú technologickým prostriedkom. Napríklad o sociálnych sieťach alebo kyberšikane sa dá hovoriť aj na hodinách etickej výchovy, ale aj na triednických hodinách.

Na tvorbe príručky si sa podielal aj ty, čo bolo tvojou úlohou?

Čiastočne som pomáhal revidovať technický obsah v príručke, aj keď dokopy to dával najmä kolega Ondrej Kubovič. Ja som sa viac podieľal na tej praktickej časti, aj práve preto, že vediem programátorský krúžok a aktivitám s deťmi som sa venoval aj v minulosti. Praktické cvičenia sme dávali dokopy s učiteľom informatiky Petrom Kučerom a psychologičkou Jarmilou Tomkovou.

Osvedčil sa ti pri práci s deťmi praktický prístup?

Určite áno, lebo deti sa to nenaučia tým, že im niečo porozprávate. Potrebujú niečo objaviť, niečo zažiť. A práve preto s nimi je potrebné robiť na hodine nejakú konkrétnu aktivitu. Keď niečo zažijú na vlastnej koži, omnoho lepšie si to pamätajú.

Máš nejaké obľúbené cvičenie, ktoré praktizujete s deťmi?

Veľmi rád robím cvičenie s falošnými mailmi, ktoré sa dá použiť na falošné správy aj na akejkoľvek inej platforme. No maily sú špecifické v tom, že tam sa dá klamať skoro vo všetkom, dá sa prepísať meno odosielateľa a zvoliť chytľavý predmet. Cvičenie teda vyzerá tak, že deťom vopred rozpošlem falošné maily a na krúžku si ukazujeme, ako mohli rozoznať, že ide o podvod. Robievam to aj učiteľom, ktorí chodia na školenia. Napísal som im napríklad, že príde prezident a bolo to celkom vtipné, lebo niektoré učiteľky sa vyobliekali, lebo uverili falošnému mailu.