foto: archív Michal Božík
Výskumy potvrdzujú, že kvalitné videohry môžu byť pri rozvoji detí nápomocné. Vyžaduje si to však viac, ako len deťom povoliť hrať sa na počítači či mobile. Na čo sa zamerať, aké typy hier vyberať a ako vôbec začať zapájať videohry do procesu výchovy detí? Odpovede na tieto otázky sme hľadali v druhom rozhovore s Michalom Božíkom, psychológom, ktorý sa venuje výskumu videohier vo vzdelávaní.
V rozhovore sa dozviete aj to:
- aké zručnosti môžu deti rozvíjať prostredníctvom videohier,
- kde hľadať odporúčania na kvalitné hry,
- čo môže rodič od hier očakávať a v čom už nepomôžu,
- ako má rodič postupovať pri výbere videohier,
- a či existuje odporúčaný model digitálneho rodičovstva.
V našom prvom rozhovore sme sa rozprávali o tom, či sú videohry škodlivé, alebo môžu mať pozitívny vplyv na deti. Spomínali ste, že hry môžu deti aj rozvíjať. Viete uviesť nejaký príklad?
Napadá mi napríklad hra That Dragon, Cancer. Vytvorili ju rodičia, ktorým zomrelo dieťa na rakovinu a popisujú v nej, ako ich dieťa prežilo boj s rakovinou a ako tento boj prežívali oni sami. Veľmi náročná téma je v tejto hre spracovaná mimoriadne citlivo a empatia, ktorú zažije hráč v tejto hre, sa nedá iným spôsobom takto výrazne zvýšiť. Dieťa sa stotožňuje s hlavnou postavou a veci sa dejú akoby jemu.
Videohry sú len technickým spracovaním hier, ktoré poznáme tisícky rokov, hovorí odborník na výskum hier Čítať viac
Môžu deti získať prostredníctvom hier aj iné zručnosti ako empatiu?
Hry môžu pomôcť v rozvoji poznania a intelektuálnom rozvoji, v emocionálnom či sociálnom rozvoji a dokonca aj v morálnom rozvoji. Je veľa hier, ktoré vedia byť silným emocionálnym zážitkom podobne ako spomínaná hra That Dragon, Cancer. V týchto hrách hrajú deti za postavu v ťažkej situácií, s ktorou sa stotožňujú. Nepovedia, že „moja postava robí niečo v hre“. Dieťa povie, že „ja robím niečo v hre“. Emocionálne zážitky si vzťahuje na seba a tým pádom sa učí zvládať svoje emócie a pracovať s nimi. Keď prehrá alebo jeho postava v hre zomrie, učí sa zvládať hnev a prehru. Tým, že má možnosť situáciu opakovať v bezpečnom prostredí a hra mu dá spätnú väzbu, čo spravil zle, tak sa v tomto procese učí.
A čo ďalšie zručnosti, ktoré ste vymenovali?
Po sociálnej stránke existuje veľa hier, ktoré sú založené na tom, že ich musia hrať dvaja hráči, lebo sa bez spolupráce v hre nevedia dostať ďalej. Mojim obľúbeným príkladom je séria Lego hier. Keď som to hral prvýkrát s mojim vtedy 5-ročným bratrancom, výborne sme sa zabavili, museli sme obaja spolupracovať, lebo inak by sme sa v hre neposunuli do ďalšej úrovne. Pre mňa ide prototyp dobrej sociálnej hry, ktorá učí spolupráci. Hry so sociálnou interakciou zároveň pomáhajú plachým ľuďom komunikovať. Mnohým tiež pomáhajú s učením cudzích jazykov v prípade, že hrajú s cudzojazyčnými hráčmi alebo s cudzojazyčnými verziami hier.
Spomenuli ste aj morálny rozvoj.
Existuje viacero hier s morálnym presahom. Mojim obľúbeným príkladom je Valiant Hearts: The Great War. Hráč v nej hrá za ľudí, ktorí boli nejakým spôsobom vtiahnutí do prvej svetovej vojny. Nejde pritom o vojakov. Jedným z nich je kuchár, ktorý varí vojakom stravu. Dostane sa do situácie, kedy okolo neho padajú bomby a on sa z toho musí dostať. Hra ma silný emocionálny ale aj morálny rozmer, pričom je tam vojna názorne vykreslená ako niečo hnusné, čomu sa chceme za každú cenu ako spoločnosť vyhnúť. Neverím, že to nepohne s každým človekom, ktorý si túto hru prejde. Nebudem prezrádzať záver, ale mám viacero svedectiev od ľudí, ktorí si tú hru prešli so svojimi deťmi, že si spolu s dieťaťom poplakali, keď sa dostali do veľkého finále.
Ak by chcel rodič využiť tieto pozitívne benefity hier pri rozvoji dieťaťa, ako by mal začať?
Základom je samozrejme vyberať z hier vhodných pre danú vekovú kategóriu. Nedám komplikovanú hru dieťaťu, ktoré sa ledva naučilo čítať. To je logické. Treba si však zadefinovať nie len to, čo zvládne dieťa, ale aj to, čo zvládnem ja ako rodič. Ideálne totiž je, ak si rodič danú hru sám vyskúša a vie s dieťaťom viesť interakciu okolo danej hry. Najlepší prípad je, ak si hru spolu s dieťaťom rodič aj zahrá. Nie je to však nevyhnutné. Dôležité je, aby rodič aj dieťa vedeli hru pochopiť a vedeli sa o nej rozprávať.
Mám zadefinovanú vekovú kategóriu a vyberám z hier, ktoré ako rodič zvládnem. Čo ďalej?
Druhým krokom je porozprávať sa s dieťaťom o tom, čo by ho mohlo baviť. Tak ako knihy či filmy, aj hry majú svoje žánre. Je dobré zistiť, ktorý žáner by sa dieťaťu mohol páčiť, lebo ako mňa často nebavia akčné hry, niekoho nemusia baviť strategické hry, nad ktorými môžem ja stráviť stovky hodín. S výberom žánrov by som však nebol úplne striktný, lebo aj zmena žánru môže byť obohacujúca. Často sa pri takpovediac alternatívnych hrách stáva, že človeka zaujme aj hra z iného žánru a otvorí mu nové svety.
Zosumarizujme si to. Ako rodič si teda nájdem hry z vekovej kategórie môjho dieťaťa, porozprávam sa s ním, čo by sa mi mohlo páčiť, vyberieme si konkrétny žáner a potom mu dám na výber hry zamerané na rozvoj oblasti, ktorú chcem stimulovať. Takto nejako by to malo prebiehať?
Neviem, či je najlepšou cestou takéto utilitárne zameranie. Teda že chcem dieťa učiť konkrétnu vec prostredníctvom hry. Snažil by som sa skôr nasmerovať dieťa k hodnotnému obsahu a čo ten obsah bude rozvíjať, je už na diskusiu s dieťaťom. Vyhol by som sa situácii, že sa s dieťaťom ideme niečo naučiť pomocou hry, pretože keď niečo robíme na silu, tak to nefunguje. Platí to aj o hrách. Keby som v triede prikázal deťom, že sa musia v jednej chvíli hrať, garantujem, že by sa našla minimálne tretina detí, ktoré by povedali, že to robiť nechcú. Napriek tomu, že ide o hry. Možno na prvýkrát by to ešte fungovalo, ale určite nie na druhý či tretí raz. Rozprávame sa o vzdelávacích benefitoch hier, avšak hry majú aj iné benefity, napríklad estetické. Aj to, že v tejto dobe cez hry takpovediac „vypustíme paru“ je tiež benefit.
Získajte aktuálne informácie o bezpečnosti na internete. Prihláste sa na odber nášho newslettra.
Jednu vec chcem uviesť na pravú mieru. Ani jedna hra, ktorú som spomenul, nebola vyslovene edukačná. Nebola vytvorená za účelom vzdelávania. Ide skôr o komerčné hry, do ktorých niekto dokázal vložiť edukačný rozmer. Autori hier, ktoré sú dizajnované so zámerom vzdelávať, často zabúdajú na to, že by mali byť v prvom rade dobrými hrami. Vo finále sú často nudné a nezaujímavé. Okolo 90 % hier, ktoré odporúčame aj na našom portáli, sú komerčné hry, v ktorých sme našli edukačný presah. Môže sa teda stať, že si rodič vygoogli perfektnú edukačnú hru, ale bude ho nudiť už len to, ako tá hra vyzerá. Vybral by som teda dobré hry, ktoré majú edukačný rozmer ako pridanú hodnotu. Môže to byť aj menšia súčasť tej hry. Pretože to, že dieťa hra baví, je katalyzátorom toho, že sa z nej vie niečo naučiť. Nie naopak.
Kde takéto hry hľadať? Existujú nejaké zoznamy?
Na Slovensku je to ťažké. My sme sa pri projekte Vĺčatá.sk inšpirovali zahraničnou stránkou CommonSenseMedia.org. Ide o americkú stránku, ktorá združuje všetky médiá, nie len videohry a snaží sa robiť osvetu a vyberať vhodný obsah. Určitú selekciu robia aj najväčší distribútori hier, ako napríklad Steam. Majú svojich kurátorov, ktorí vyberajú aj edukačné hry. Ďalšou praktickou vecou je vyhľadávanie podobných hier. Ak ste boli s nejakou hrou spokojný, môžete si na Steame ale aj cez Google vyhľadať podobné hry s podobným žánrom či v podobnom duchu.
Dá sa predpokladať, že množstvo rodičov nevie, čo je to Steam. Neexistujú aj iné možnosti, ako nájsť vhodné hry aj povedzme na mobile či tablete, prípade herných konzolách?
My máme najlepšie pokryté počítačové hry, ktoré sú aj najpočetnejšie, takže si to úplne netrúfam zhodnotiť. Pri konzolách to môže byť komplikovanejšie, ale napadá mi hneď jedna hra na PlayStation, Journey, ktorá má takýto edukačný presah. Mám pocit, že na mobilných platformách je takmer pravidlom, že tam vznikajú brakové hry. To isté platí o tzv. free-to-play hrách. Odporúčal by som preto zamerať sa na platené hry, pokiaľ v nich chceme mať aj nejakú pridanú hodnotu. Myslím si, že všetky oficiálne obchody majú nejaké odporúčania a pred selekcie. Dobré je aj vyhnúť sa trendovým hrám, ktoré najviac letia a skôr sa pozrieť na artové hry alebo zavítať do alternatívneho sveta hier. To sa väčšinou dá v spomínaných obchodoch vyfiltrovať.
Odporúčané články
Keď si teda dieťa na internete prečíta, že hry majú aj pozitívny vplyv, asi by tým nemalo argumentovať pri hrách ako Fortnite, GTA V či Zaklínač.
Určite nie. Na druhej strane, v niektorých veciach sme až príliš prísny. Napríklad GTA V a Zaklínač patria k hrám s ratingom 18+ alebo pre dospelých, ale reálne sa už štrnásť ročné dieťa nenechá ovplyvniť svojimi rodičmi. Veľa výskumov hovorí, že intelektuálny a morálny vývin detí je v tomto veku už ukončený, takže tie veci by ho nemali negatívne ovplyvniť. Tak isto, ako keď uvidí v televízii nejaký triler, nepôjde so samopalom na ulicu. Rovnaké je to aj s hrami.
Buďme realisti. Áno, dieťa môže v GTA V autom zrážať ľudí na ulici, ale keďže si to vyskúša v hre, nemá dôvod to skúšať v reálnom živote. Navyše, si bude môcť zažiť aj dôsledky svojich krokov, keďže ho v hre začnú naháňať policajti. Aj keď hrá za negatívnu postavu, dozvie sa, ako to funguje aj v reálnom svete. Samozrejme, takéto hry by nemali hrať deti, ktoré si ešte nevedia vysvetliť kontext a nechápu ho. Môj názor je, že horšie ako dovoliť deťom hrať sa GTA je to, že sa s deťmi nebudeme rozprávať o tom, čo sa hrali, prečo sa veci v hre diali istým spôsobom a podobne.
Existujú časové odporúčanie, ktoré by deti nemali pri hraní hier presiahnuť?
Platí pravidlo: čím menšie dieťa, tým menej času. Ako dieťa rastie, môže mu rodič čas postupne upravovať. Určite by som sa vyhol škodlivým návykom pri časových zónach. Napríklad hranie hier pred spaním je škodlivé pre každého. Či malé alebo veľké dieťa, rovnako tak aj pre dospelého. Spôsobuje to väčšinou to, že človek nevie zaspať, pretože hranie stimuluje tvorbu hormónov a človek je po ňom väčšinou nabudený. To platí nie len o hraní, ale aj o pozeraní televízie. Dieťaťu to však treba vysvetliť, aby to pochopilo.
Ako rodič sa mám teda radšej zamerať na konkrétne časové pásma?
Presne tak. Ak máme s dieťaťom interakciu, nemalo by sa v tom istom momente hrať. Ak máme čas na rozprávanie, tak sa máme rozprávať medzi sebou. To platí aj pre rodiča. Pri rozhovore s dieťaťom sa nemá pozerať do mobilu. To isté platí pri jedle. Je to čas, kedy sa má jesť a nie sa hrať alebo odpisovať na správy na mobile. Čo sa týka času, životný štýl by mal byť vyvážený, ale nebol by som proti hrám príliš reštriktívny. Viacero výskumov, aj ten náš, ukazuje, že neštruktúrované aktivity vytláčajú jedna druhú. To znamená, že ak sa dieťa hrá viac hry, menej pozerá televíziu a naopak. Nejde teda ani tak o to, koľko času dieťa strávi hraním hier, ale o to, ako má štruktúrovaný svoj čas. Ak to má nastavené dobre a má rôzne aktivity, vtedy neštruktúrované aktivity nemajú tendenciu vytláčať štruktúrované aktivity. Samozrejme, dieťa by nemalo mať ani príliš veľa aktivít a potrebuje mať aj čas na nič nerobenie, alebo leňošenie.
Neexistuje teda konkrétny odporúčaný čas, napríklad hodina denne?
Ak sa hrá dieťa tri hodiny denne, nemusí to byť nutne deštruktívne. Ak má nejaké dieťa iný koníček, tiež sa mu maximálne venuje. Je to aj určitá fáza, ktorá sa s vekom môže meniť. Opakujem, že je podstatné, aby malo dieťa vyvážený životný štýl a teda by malo mať aj iné aktivity okrem hrania hier. Dôležité je aj to, o aký typ hry ide. Pri niektorých hrách môže byť hranie podružné a pre dieťa môže ísť o sociálnu interakciu s kamarátmi, keďže sa hrajú spolu. Vtedy aj relatívne dlhší čas môže byť pre dieťa hodnotný. Je to teda ťažká otázka a nemá jednoznačnú odpoveď. Treba sa tej téme venovať, rozmýšľať nad ňou a veľa sa s deťmi rozprávať. Dnešné rodičovstvo je ťažšie ako v minulosti a digitálne rodičovstvo je stokrát ťažšie ako obyčajné rodičovstvo. Ak na neho ale rezignujeme, bude to len zle.
Ako si má k tomu teda rodič pristúpiť? Ako má vychovávať deti v digitálnej dobe?
Rodičia by sa mali vo výchove vyhnúť obom extrémom. Extrémnej reštrikcií a zákazom, na ktoré niektoré deti a najmä tínedžeri, reagujú zle a vo finále to zhoršuje situáciu, čo potvrdzujú aj výskumy. Na druhej strane sa treba vyhnúť aj druhému extrému, kedy rodičia deťom dovoľujú hrať sa čo chcú, kedy chcú, koľko chcú a ako chcú. Vyplýva to aj z teórie všeobecného rodičovstva. Ukazuje sa, že najlepší efekt majú výchovné prístupy, ktoré sú takpovediac „uprostred“. Volá sa to demokratický výchovný štýl a v digitálnej sfére sa používa pojem vyvážený výchovný štýl. Je to balansovanie medzi zákazmi a absolútnou slobodou dieťaťa.
To neznamená, že hry zakážeme. V spoločnej debate si s dieťaťom nastavíme pravidlá, ktoré budú platiť pre neho aj pre rodičov. A dieťa nám v debate možno odargumentuje aj tú GTA V. Podstatné je, aby tam bola diskusia. Bez nej človek nevie, či je na to dieťa pripravené aj keď si rodič myslí, že ho pozná. Zároveň otvára priestor na to, aby sa rodič dozvedel niečo o živote dieťaťa a aby dieťa pochopilo, prečo má rodič určité obavy. Jednoducho, aby si vyjasnili svoje postoje a aby sa k sebe dostali bližšie. Preto je aj najlepším scenárom, ak si rodič hru zahrá s dieťaťom, aby navzájom pochopili svet toho druhého.
Michal Božík je psychológ, ktorý sa venuje výskumu videohier a ich využitia vo svete vzdelávania. Je doktorandom na Karlovej Univerzite, o videohrách natočil dokument Cesta Hrdinu. Pomáhal zakladať a dva roky viedol portál Vĺčatá.sk. Okrem toho pôsobil ako herný dizajnér a producent vo firme Pixel Federation. Predtým pôsobil ako učiteľ v programe Teach for Slovakia.
