Nezmysly, dezinformácie, konšpirácie – tieto pojmy sa čoraz častejšie spomínajú predovšetkým v súvislosti so sociálnymi sieťami. Prečo im ľudia veria a čo si pod nimi máme vlastne predstaviť? Ide o fenomén dnešnej doby, alebo sú nezmysly s ľudstvom spojené od nepamäti? O týchto otázkach sme sa rozprávali s experimentálnou psychologičkou Vladimírou Čavojovou zo Slovenskej akadémie vied, ktorá je zároveň autorkou a spoluautorkou viacerých popularizačných kníh o psychológií.
V rozhovore sa dozviete:
- Čo spôsobuje, že sa ľudia mýlia?
- Akým nezmyslom ľudia veria?
- Sú dezinformácie súčasťou našej kultúry?
- Ovplyvňujú dezinformácie spoločnosť viac ako v minulosti?
Pracujete na Ústave experimentálnej psychológie SAV a nedávno ste sa podieľali na publikovaní knihy „Prečo ľudia veria nezmyslom?“. Čomu konkrétne sa vo výskume venujete?
V rámci nášho tímu máme dva projekty, ktoré sa venujú tomu, ako ľudia spracúvajú informácie a ako by to mohli robiť efektívnejšie. Zaoberáme sa aj tým, prečo niekedy pri spracovaní informácií zlyhávame. To súvisí s dvomi širokými témami. Jednou sú rôzne kognitívne omyly a predpojatosti, ktoré ľudia možno poznajú vďaka Danielovi Kahnemanovi a jeho knihe Myslenie rýchle a pomalé, teda prečo sa dopúšťame takýchto omylov pri rozmýšľaní. Druhá téma týkajúca sa kognitívnych zlyhaní je, prečo podliehame rôznym nezmyslom. Nezmysly odborne nazývame epistemicky nepodložené presvedčenia a o tom je aj spomínaná kniha.
Z vašej oblasti výskumu sa môže javiť, že je človek tvor omylný. Je to pravda?
Keď sme sa začali venovať téme nezmyslov, vychádzali sme zo širšieho rámca racionality. V našej oblasti výskumu sú prúdy, ktoré považujú človeka za racionálneho, ale aj prúd, ktorý poukazuje na jeho nedostatky a snaží sa tento paradox vyriešiť. Vidíme, že človek verí aj úplným nezmyslom, ale zároveň je naše myslenie veľmi efektívne. Ja si myslím, že sa oprávnene nazývame človek rozumný, lebo náš mozog nám umožňuje kreatívne rozmýšľať. Na druhej strane má aj obmedzenia.
To súvisí práve s témou konšpirácií a dezinformácií. Pomôžem si názvom knihy, ktorej ste spoluautorkou: prečo ľudia veria nezmyslom?
Najskôr musím povedať, že ide o marketingový ťah (smiech). Bol to pracovný názov knihy, ktorý sme chceli neskôr upresniť, aby to nebolo príliš zavádzajúce. Fakt je ale ten, že ak položíte otázku „Prečo ľudia veria nezmyslom?“, viac ľudí siahne po tej knihe. My sa netvárime, že v knihe dávame jednoznačnú odpoveď, lebo ona v podstate ani neexistuje. V psychológii aj sociálnych vedách vo všeobecnosti je veľa toho, čo pozorujeme, multifaktoriálne podmienené. To znamená, že tam nie je len jedna jediná príčina. Bolo by pekné povedať, že ľudia veria nezmyslom kvôli niečomu, potom odstránime príčinu a všetci budeme rozumní. Je to však komplikovanejšie. Ak by som to mala zjednodušiť, asi by som povedala, že nezmyslom veríme preto, lebo sme kognitívne leniví. Je to však tiež veľmi veľké zjednodušenie.
„Mnohé konšpirácie sú prepracované a náročné na pochopenie. Aj mnohí vedci, či držitelia Nobelových cien podliehajú rôznym konšpiráciám.“
Spomenuli ste, že do tohto procesu vstupuje viacero faktorov a nie je to podmienené iba jednou príčinou. Vieme pomenovať aspoň niektoré, okrem lenivosti?
Často to samozrejme závisí aj od kognitívnej kapacity. To je to, čo ľudom najčastejšie napadne. Keď má niekto iné presvedčenie ako ja, tak nie je dostatočne inteligentný. Ak by bol múdry, veril by tomu, čo ja. Všetci si totiž myslíme, že práve naše presvedčenia sú najracionálnejšie. Pravda je taká, že časť omylov môže súvisieť aj s inteligenciou, ale nie je to pravidlom. Mnohé konšpirácie sú prepracované a náročné na pochopenie. Aj mnohí vedci, či držitelia Nobelových cien podliehajú rôznym konšpiráciám.
Takže človeku pred konšpiráciami nepomôže ani to, že je vedec.
Vedecká gramotnosť nám môže pomôcť, keďže ide o určité špecifické zručnosti. Odborne to môžeme nazvať aj mindware – niečo ako softvér, len v hlave. Napríklad na to, aby som vedela vyhodnotiť nejaké riziko, je dobré mať vedomosti o pravdepodobnosti. Je to vlastne nástroj, niečo ako švajčiarsky nožík, ktorý má viacero nástrojov pre každú príležitosť. Pre mozog sú to určité zručnosti, ktoré v rôznych situáciách potrebujeme. Mnohé veci zo štatistiky sú náročné na pochopenie a neraz sú kontraintuitívne.
Čiže na hodinách matematiky na strednej škole treba spozornieť, keď príde na rad štatistika.
Ja spätne tiež ľutujem, že som nedávala väčší pozor na mnohých predmetoch. Človek to potom musí doháňať. Ďalšia vec je motivácia, ktorú nevieme ľuďom vštepiť zvonka. Na odhalenie nezmyslov musím mať určité schopnosti, musím mať aj nejaké vedomosti a zároveň musím mať ochotu alebo motiváciu sa namáhať a tieto veci použiť. Overovanie informácií je predsa len námaha. Preto som najskôr odpovedala na otázku prečo ľudia veria nezmyslom tým, že sme leniví. Nemáme čas, nechce sa nám. Pritom je niekedy možné si pár klikmi overiť, či je nejaký hoax pravda. Ale jednoduchšie je to jedným klikom zazdieľať. A to súvisí s ďalšou oblasťou, ktorou sú emócie. Ľudia sa často rozhodujú intuitívne na základe emočných podnetov a to je veľmi silné.
Čo sú to vlastne nezmysly? Spomenuli ste epistemicky nepodložené presvedčenia, čo si pod tým máme predstaviť?
Ide o tri široké oblasti. Jednou sú konšpiračné teórie, druhou sú paranormálne presvedčenia, čiže viera v duchov, astrológiu, levitáciu a podobne. Treťou oblasťou sú pseudovedecké nezmysly ako napríklad liečba savom, špeciálne účinky kryštálu a tak ďalej. Často sa to však nedá takto jednoducho zatriediť, pretože mnohé konšpirácie súvisia s pseudovedeckými vecami. Napríklad, že boli vyvinuté technológie, ktoré nám umožňujú čítať myseľ alebo vedci taja liek proti rakovine. Často sa medzi nimi hranice stierajú. My sme medzi epistemicky nepodložené presvedčenia zaradili aj „bullshity“, čo z angličtiny môžeme preložiť ako hlúposti, nezmysly, blbosti. V angličtine to má špecifickú konotáciu, ktorá sa nedá celkom preniesť do slovenčiny. Tieto hlúposti sú iné, pretože nejde o nepodložené presvedčenie. Človeku, ktorý hovorí takýto nezmysel, vlastne nezáleží na pravde. Pri takomto výroku nejde o to, či je pravdivý. Jeho zmyslom je ohúriť, zapôsobiť. To sú také tie polopravdy, pri ktorých sa ťažko dokazuje ich nezmyselnosť.
Je pravda, že tu nezmysly boli vždy a teraz sa o nich rozprávame viac iba kvôli novým technológiám, ktoré ich jednoduchšie distribuujú?
Nezmysly nás sprevádzajú od nepamäti. To, čo dnes považujeme za nezmysel, mohla byť v minulosti legitímna liečebná metóda. Ako sa však poznanie ľudstva vyvíja, máme dostatok dôkazov, že je to nezmysel. Preto by sme to mali opustiť. Astrológia mohla mať v minulosti nejaké opodstatnenie, ale čím viac o vesmíre vieme, tým je to zjavnejší nezmysel. Ak by sme sa zamerali na konšpirácie alebo dezinformácie, tie sú tiež súčasťou ľudskej histórie. V našej knihe sa tomu venuje celá jedna kapitola, v ktorej sú aj konkrétne historické príklady.
Dá sa povedať, že sú konšpirácie súčasťou našej kultúry?
Človek je tvor politický a konšpirácie patria k spoločenskému bytiu. Keď si vezmete len susedské vzťahy a nezhody. Napríklad, sused naschvál vŕta vtedy, keď chcem ísť spať, alebo mi robí iné prieky, hoci na to nemám dôkaz. Konšpirácie vznikajú aj na takejto nízkej úrovni medzi susedmi alebo na pracovisku. Často si nachádzame obetného baránka a prídeme s príbehom, že nás chce ohroziť a vzbudíme spravodlivý hnev. Tiež ide vo svojej podstate o politiku.
Vieme konkretizovať najstarší nezmysel, či konšpiráciu, ktorá sa šírila v minulosti?
Toto je otázka skôr na kolegu Vladimíra Bahnu, ktorý písal spomínanú kapitolu o histórii, alebo na etnológov. On napríklad spomínal v knihe konšpiráciu o veľkom požiari v Ríme, ktorý údajne podpálil cisár Nero. V tej dobe sa to zvaľovalo aj na kresťanov, pritom mohol mať ten požiar aj úplne nekonšpiračné vysvetlenie.
Ako sa dezinformácie šírili v minulosti?
Pred kníhtlačou to bolo pravdepodobne ústnym podaním. Do toho vstupujú aj ďalšie mechanizmy skresľovania informácií. Každý asi pozná detskú hru telefón, v ktorej si deti posúvajú informáciu a každý do nej pridá niečo svoje. Toto je tiež pekne zdokumentované. Aby mal človek lepší príbeh niektoré detaily vynechá, iné zvýrazní a príbehy sa deformujú. Po vynájdení kníhtlače sa šírili aj rôznymi pamfletmi, s ktorými sa ľudia môžu stretnúť aj v historických románoch. Veľmi známe sú Protokoly sionských mudrcov, ktoré patria medzi najznámejšie konšpiračné dokumenty, ktoré vznikli v minulosti.
Ako technológie ovplyvnili šírenie dezinformácií a nezmyslov?
Pokiaľ viem, veľké obavy sú napríklad z tzv. deep fake videí, teda falošných videí, ktoré vyzerajú reálne. Na druhej strane som čítala aj optimistickú štúdiu, ktorá hovorí, že čím sme technologicky zdatnejší a vieme vytvárať podvrhy, sme aj schopnejší pri detekcii podvrhov. Ľudia sa tak môžu naučiť, že nemajú všetkému veriť. Nahráva to však aj konšpirátorom – často nejde o to, aby ľudia uverili nejakému nezmyslu. Stačí vzbudiť neistotu, že sa nedá nikomu a ničomu veriť. Že neexistuje objektívna pravda, že je jedno koho si zvolíme, že všetci sú rovnakí a podobne. Technológia nám teda umožňuje niečo vytvoriť, niečo rozoznávať, ale máme aj záplavu informácií a ľudia sú frustrovaní, prehlbuje sa nedôvera.
Dá sa povedať, že dezinformácie ovplyvňujú dnešnú spoločnosť viac ako v minulosti?
Toto je otázka skôr na sociológa. Viem, že existujúce štúdie skôr naznačujú, že množstvo konšpirácií nie je väčšie ako v minulosti. Možno je to však viditeľnejšie vďaka sociálnym sieťam. Vďaka nim sa môže zdať, že je fenomén konšpirácií rozšírenejší, než v skutočnosti je. Ak niekto veril napríklad v chemtrails a jeho okolie nezdieľalo tento názor, mal pocit, že je v menšine. Avšak na internete si títo ľudia nájdu podobne zmýšľajúcich ľudí, vytvárajú skupiny a navzájom vidia, že ich je viac.
Navyše sa stáva, že postupne odblokujú všetkých, ktorí s nimi nesúhlasia. Tak nadobúdajú pocit, že väčšina ich okolia s nimi súhlasí. Často to vyzerá, že je tento fenomén silnejší, ako v skutočnosti je. Podobne je to napríklad pri očkovaní, kde sa vzbudzuje dojem kontroverzie. Pritom úplná väčšina odbornej verejnosti a v podstate aj laickej verejnosti uznáva dôležitosť očkovania. Ak ale dáte v rámci diskusie rovnaký priestor hlasom proti, vzniká dojem, že spoločnosť je omnoho rozdelenejšia, než v skutočnosti je. Tieto veci možno v minulosti neboli také viditeľné.
PaedDr. Vladimíra Čavojová, PhD.
Je vedeckou pracovníčkou na Ústave experimentálnej psychológie, Centra spoločenských a psychologických vied SAV. Zaoberá sa skúmaním nepodložených presvedčení, kognitívnych omylov a vedeckým myslením. Je autorkou knihy Anatómia intuície (Iris, 2016) a spoluautorkou kníh Prečo ľudia veria nezmyslom (Premedia, 2019) a Rozum: Návod na použitie (Iris, 2016), venujúcich sa problematike ľudskej racionality.
