Moderné technológie a internet so sebou prinášajú obrovské príležitosti, ale aj nemalé hrozby. Týka sa to nie len dospelých, ale aj detí. Na čo by si mali dať pozor rodičia menších či dospievajúcich detí? Čo im hrozí na internete a ako vytvoriť fungujúci dialóg o technológiách medzi rodičmi a dieťaťom? O týchto témach sme sa rozprávali s psychologičkou Jarmilou Tomkovou.
V rozhovore sa dočítate:
- Aké sú najčastejšie internetové hrozby pre deti?
- Kedy začínajú byť online aktivity závislosťou?
- Ako má rodič zistiť, že má jeho dieťa na internete problém?
- Čo robiť v prípade, že je dieťa konfrontované s nepríjemnou situáciou?
- Vedia dnešní rodičia zvládať výchovu detí v digitálnej dobe lepšie?
V prvom rozhovore sme sa rozprávali najmä o tom, ako technológie ovplyvnili vývin detí, či kedy a akou formou začať deti zoznamovať s technológiami. Povedali ste, že deti by nemali mať smartfón skôr ako na druhom stupni základnej školy, pretože menšie deti by zbytočne rozptyľoval, umožňuje samostatný a nonstop prístup na internet a teda prináša viaceré riziká. Aké?
Asi základným rizikom je veku neprimeraný škodlivý obsah. Potom je to spôsob komunikácie na internete, na ktorý nemusia byť deti pripravené. Na internete totiž funguje dizinhibičný efekt, teda strata zábran pri komunikácií cez internet. Ľudia sú viac odbrzdení, pretože majú pocit anonymity, nedostihnuteľnosti, komunikácia sa deje virtuálne, nevidia človeka, s ktorým komunikujú a ani výraz jeho tváre. To neraz spôsobuje väčšiu krutosť a agresivitu, čo je možné vidieť v hate speech, kyberšikanovaní a v nenávistných prejavoch na internete.
Hrozbou je aj komunikácia s cudzincami, ktoré dieťa nepozná v reálnom svete. Medzi nimi môžu byť aj sexuálni predátori, s ktorými sa spája tzv. grooming. Ide o metódu predátorov, ktorí sa snažia získať si dôveru dieťaťa na prvý pohľad neškodnou konverzáciou a zmanipulovať ho. Najskôr sa ho snažia presvedčiť, aby o ich komunikácií nehovorili s rodičom a následne sa dieťa pokúsia vylákať na stretnutie, kde mu hrozí aj fyzické nebezpečenstvo.
Medzi hrozbami sa často spomínajú aj sociálne siete.
Áno, aj samotné využívanie sociálnych médií je pre deti zábavou a “bytím v kontakte”, ale zároveň aj záťažou. Je tam prezentovaný istý obraz želaného vzhľadu a životného štýlu, čo spôsobuje tlak na mladých. Facebook, Snapchat, Instagram, TikTok… Takmer všade sú umelo povyťahované štylizované momenty zo života. Ak je dieťa obklopené iba týmto, má skreslenú predstavu o tom, čo je krásne. Môže si pripadať menejcenné oproti tomuto štandardu. Najmä v čase dospievania, keď sa dieťa ešte hľadá a je zraniteľné. Pri sociálnych sieťach je rizikom aj sexting, teda posielanie správ a fotiek so sexuálnym podtónom, ktoré môžu byť zneužité na šikanovanie a iné nekalé účely. V tomto býva kritický najmä Snapchat a TikTok .
Ktoré z týchto hrozieb sú na Slovensku najviac rozšírené?
Asi strata zábran v prostredí internetu a teda nekorektná komunikácia, šikanovanie, hate speech a zneužitie fotografií.
Ako má rodič zistiť, že má jeho dieťa problém?
Rodičia by mali byť k dieťaťu veľmi všímaví. Mali by si všímať, či sa nemení jeho správanie a spozornieť pri prvých zmenách. Či napríklad niečo ubudne z jeho správania, či je mĺkvejšie, menej spí, nechce jesť. Alebo naopak niečo pribudne v jeho správaní – je podráždené, prichádza viac do konfliktov, viac sa uplo na videohry a podobne. Skrátka, ako dieťa v strese, trápi sa a nejako sa to snaží zvládať. Šikanovanie je pre dieťa výrazný stres, vtedy je nešťastné a zmätené, a kým sa zdôverí, najskôr sa s tým chce vyrovnať samo, čo je však pre dieťa priveľká záťaž. Kľúčové teda je včas identifikovať, že moje dieťa nie je v pohode.
Prihláste sa na odber nášho newslettera. Získajte praktické informácie o bezpečnosti detí na internete.
Rozhodujúce sú teda zmeny v správaní?
Taktiež si treba všímať, či nemení používanie technológií. Či nie je výbušné, nahnevané alebo smutné, keď odchádza od obrazovky. Či nahnevane nezaklopí notebook. Ako narába s telefónom – či ho schová pred rodičom, nemaže veci, alebo je pred rodičom nervózne. Treba byť dobrým pozorovateľom. Ak k tomu dôjde, a dieťa sa neotvorí pri ponúknutom rozhovore, bolo by dobré spraviť aj nejaký monitoring prostredníctvom aplikácií rodičovskej kontroly. Nie je ale dobré robiť to poza chrbát. Je dôležité, aby sa dialóg s dieťaťom konal transparentne a nebol to z jeho pohľadu podraz.
Ako by mal rodič docieliť takýto transparentný dialóg s dieťaťom?
Odmalička by mala byť medzi dieťaťom a rodičom dôvera. Spoločne sa majú naučiť, čo všetko sa na internete nachádza a ako postupovať v určitých situáciách. Rodič musí dieťaťu ukázať, že je tu pre dieťa vždy v prípade potreby. A to docieli aj tým, že je tento dialóg vedený od začiatku a prirodzene. Nie len odrazu, keď dieťaťu dáva v 10 rokoch smartfón do ruky. Taktiež tým, že rodičia nereagujú hystericky v niektorých situáciách súvisiacich s počítačmi či telefónmi, zostávajú duchaprítomní, počúvajúci a reštrikcie neprichádzajú až tak často.
V prvom rozhovore ste spomínali, že dialóg o bezpečnosti technológií s dieťaťom by mal začať ešte v predškolskom veku.
Už od predškolského veku sa buduje životný štýl rodiny. Už v tomto veku je prirodzené sa rozprávať o živote offline ale aj online. Je normálne, ak rodič povie, že ho niečo rozčúlilo na internete, povie čo konkrétne a aj vysvetlí, prečo to nie je správne a čo by bolo oveľa lepšie. Tieto veci by nemali zostať v šuplíku. Dialóg by mal byť veľmi bohatý, otvorený, rešpektujúci, prítomný. Tak bude aj dieťa vedieť, že je v poriadku hovoriť o tom, čo ho stretne – a to nielen v škole medzi spolužiakmi, ale aj na internete.
Čo robiť v prípade, keď je dieťa naozaj konfrontované s nepríjemnou situáciou na internete?
Keď sa už stane niečo traumatizujúce, dieťa o tom veľmi nechce hovoriť, aj keď je kultúra v rodine nastavená dobre. Môže mať totiž pocit, že si to zavinilo samo, že sa dostane do problémov, alebo sa hanbí a preto to chce vyriešiť najprv samé a nezdôveruje sa. Vtedy sa dajú v rozhovore použiť analogické príbehy. Aj keď to rodič ešte nemá potvrdené a niečo sa mu len nepozdáva, nech hovorí o tom, čo sa stalo v iných rodinách alebo deťom kolegov. Ten príbeh môže byť aj vymyslený. Dieťaťu sa ľahšie napojí na príbeh od rodičov, ako keby malo samé prísť s tým, že sa dostalo do problémov a šikanujú ho. Keď dieťa počuje od dospelého, že aj iní také veci zažívajú, umožní mu to necítiť sa za ten zážitok vinne a zahanbene. Dieťaťu sa v tom momente uľaví a pravdepodobnejšie sa zverí s tým, čo zažíva.
Keď rodič vidí, že takáto téma dieťa zaujme, ale ešte samo o tom nehovorí, je dobré ho konfrontovať? Alebo sa mu má snažiť poradiť cez príbeh napríklad kolegovho dieťaťa?
Ak rodič vidí, že sa dieťa vykrúca, je nervózne, ale tá téma sa ho nejako týka, je potrebné dieťaťu pomôcť cítiť sa bezpečne. „Ak sa to stalo aj tebe, je najlepšie, ak si spolu prejdeme kroky, ako to vyriešime. Budem tu pri tebe. Bude to v poriadku, zvládneme to.“ Je dobré prejsť do módu, že rodič je bezpečný prevádzač touto situáciou. Dieťa treba ubezpečiť, že bolo správnym krokom zveriť sa rodičom a oni sa postarajú o to, aby sa to ďalej nedialo. Taktiež je dobré dieťaťu vysvetliť, aby nemazalo dôkazy pre prípadné riešenie s políciou. Ak sa daná aktivita odohráva na sociálnych sieťach, treba ju nahlasovať a prípadne zablokovať užívateľa. Ak je to možné, pokúsiť sa urovnať vzťahy. Pre dieťa je dôležité, aby to nezostalo len pri odrezaní sa od kontaktu a nahlásení polícií. Niekedy sa podarí dosiahnuť zmierenie vzťahov a ospravedlnenie.
Hovorili sme prevažne o mladších deťoch. Ako pristupovať k starším deťom povedzme tínedžerom? Majú rodičia detí v puberte zvoľňovať napríklad časové obmedzenia?
Je dobré mať korektnú dohodu o rodinnom životnom štýle, s čím súvisí aj používanie technológií. Rodič je zodpovedný za dieťa aj v tínedžerskom veku. Môže mu dať nejakú mieru flexibility, povedzme nastaví voľnejšie rodičovskú kontrolu a predĺži časový interval na používanie telefónu. Aj v tomto veku je však dobré si to ustriehnuť, prípadne sa rozprávať o tom, ktoré povinnosti musia byť splnené, napríklad prospech v škole, alebo domáce práce. Výmenou za splnenie týchto povinností by malo dieťa väčšiu slobodu vo využívaní technológií. Ak mám byť konkrétnejšia, na druhom stupni základnej školy sa odporúča maximálne hodina a pol denne na voľnočasové online aktivity, na strednej škole povedzme od 15 do 18 rokov je to flexibilnejšie a necháva sa to skôr na dieťa. Tam sa sleduje najmä to, či si dieťa plní povinnosti a či nezanedbáva niečo na úkor technológií.
Je závislosť na technológiách vážnym problémom, alebo to nie je až také bežné?
V prvom rade treba povedať, že človek môže byť závislý od niektorých online aktivít, nie od samotných technológií. Závislosť teda môže byť napríklad od hrania hier alebo od online nakupovania. Malé deti približne do 10 rokov nie sú v klinickom slova zmysle od týchto vecí závislé, aj keď sa dožadujú interaktívnych hračiek či pozerania videí a rozprávok. V jedenástich rokoch sa zistili ojedinelé prípady online závislostí, ktoré tvorilo maximálne 1 % z detí. Priemerne sa uvádza závislosť od online aktivít na úrovni 2-3 % populácie, v krajinách ako Južná Kórea je to vyššie. U detí na základnej škole je to minimum. Pri deťoch je výzvou skôr dohoda o používaní technológií medzi dieťaťom a rodičmi. Rozšírenejšie ako závislosť na online aktivitách je problematické používanie internetu. To by sme mohli prirovnať k problematickému pitiu alkoholu, kedy človek ešte nie je závislý, ale má už riskantné návyky a alkohol požíva nadmerne. Takéto používanie technológií sa týka veľkej časti populácie a treba sa o tom s deťmi rozprávať.
Kedy už môžeme hovoriť o závislosti na nejakej online aktivite?
O závislosti v klinickom slova zmysle môžeme hovoriť až vtedy, keď spĺňa znaky závislosti ako pri iných závislostiach. Spomína sa šesť hlavných znakov, ktoré by mali byť naplnené. V prvom rade je tam vysoká priorita danej aktivity. Online aktivita sa stane záležitosťou číslo jedna a ubúdajú ostatné aktivity ako škola, kamaráti, koníčky a podobne. Často je takáto aktivita pre dieťa nástrojom na ovplyvňovanie nálady. Dieťa nemá iné spôsoby, ako by sa cítilo dobre. Postupne sa zvyšujú množstvá, ktoré dieťa potrebuje mať s danou aktivitou, inak je nervózne. Objavujú sa abstinenčné príznaky, keď aktivitu nemôže vykonávať. Posledné, a veľmi dôležité znaky, sú konflikt a strata kontroly. Konflikt spočíva v tom, že dieťa na úkor nejakej aktivity prichádza o niečo veľmi dôležité zo svojho života, čomu by sa chcelo venovať – vzťahy, školu, o dôležitý koníček. Tento konflikt si uvedomuje a napriek snahe to zvrátiť sa mu nedarí kontrolovať používanie internetu.
Rozprávali sme sa prevažne o tom, ako by deti mali zvládnuť riziká technológií. Vieme s nimi pracovať lepšie po tých pár desiatkach rokov, alebo v tejto oblasti stále tápeme?
Povedala by som, že posun k lepšiemu rozhodne nastal. Určite opadla počiatočná hystéria na strane rodičov, keď deti začali používať internet. To viedlo k prílišnej reštrikcii, čo sa odrazilo aj na nedostatočnom dialógu a vzdelávaní o bezpečnom používaní internetu. Tento problém sa zmiernil aj vďaka rôznym vzdelávacím kampaniam. Povedomie o tejto problematike je dnes určite vyššie. V minulosti boli viac vzdialené generačné tábory. Rodičia veľmi nevedeli ako nadviazať reč s dieťaťom o technológiách. Ani im veľmi nerozumeli. Dnes vnímam tendenciu ku generačnému zblíženiu a rodičia sa otvárajú tomu nechať si od detí ukázať, čo je trendy, čo ich baví, ako niečo nastaviť a to je dosť dôležité – byť pri deťoch aj v online prostredí.
Je aj oblasť, na ktorej by sme mali popracovať?
Stále dosť tápame najmä v nastavovaní hraníc a pravidiel pre deti. Sčasti je to spôsobené vnútornými hranicami, ktoré v sebe majú či nemajú rodičia. Čím skôr ponúkajú digitálne hračky a technológie deťom, tým skôr sú konfrontovaní s dodržiavaním týchto hraníc, pričom to často nezvládnu a povolia. Majú pocit, že to nezvládajú. Čiže v oblasti otvoreného dialógu, bdelej striedmosti, nastavení a dodržiavaní pravidiel ešte máme kde popracovať.
PhDr. Jarmila Tomková
Psychologička, terapeutka a lektorka
Jarmila Tomková je uznávaná slovenská psychologička. Pracovala vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie, kde viedla výskumné tímy skúmajúce príležitosti a riziká spojené s používaním internetu u detí. Pracovala aj ako školská psychologička, kde navrhovala a realizovala niekoľko rozvojových a preventívnych programov, napríklad Žiaci proti šikanovaniu. Založila a vedie občianske združenie ViaSua, ktoré sa venuje podpore duševného zdravia a osobnostného rastu jednotlivcov, rodín a spoločnosti všeobecne.
