Psychologička radí, kedy začať dieťa zoznamovať s modernými technológiami a kedy mu kúpiť prvý mobil

Deti a internet titulna fotografia

Internet sa začal stávať bežnou súčasťou domácností koncom 90tych rokov minulého storočia. Prvý iPhone bol predstavený v roku 2007 a navždy zmenil vzťah bežných používateľov k technológiám. Dnes je aj pre malé deti prirodzené hrať sa s tabletom či smartfónom. Prešlo len pár desiatok rokov od prvých skúseností s počítačom až po prienik technológií do každej oblasti života. O tom, akú úlohu by mali hrať v životoch detí a kedy je vhodné s nimi oboznamovať deti, sme sa rozprávali s psychologičkou Jarmilou Tomkovou.

V rozhovore sa dočítate:

  • Ako technológie ovplyvnili vývin detí?
  • Kedy je vhodné dieťa zoznamovať s technológiami?
  • Je rozdiel sledovať rozprávky v televízií a na mobile?
  • Ako využívať technológie pri vzdelávaní detí?
  • Kedy dieťaťu zveriť svoj prvý telefón?

Ovplyvnili moderné technológie psychiku človeka? Ak áno, ako?

Určite ovplyvnili. Na úvod by som chcela zdôrazniť, že technológie priniesli množstvo pozitív a dali nám neuveriteľné možnosti. Náročné na psychiku je však to, že sú dostupné nonstop. A to je výzva, ktorú sa nedarí zvládať ani dospelým. Vplyv sa teda prejavuje zahltenosťou, zrýchleným životným tempom , človek si neraz neuvedomuje, že multitaskuje a robí viacero vecí naraz. Tým pádom sme viac vyrušovaní a konkrétnym aktivitám venujeme menej plnej pozornosti. Je tam teda menšia bdelosť, čo vplýva na procesy učenia, zapamätávania, ale aj vzťahov. To vidíme na tom, ako ľahko skĺzne človek hneď ku kontrolovaniu mobilných zariadení, aj keď je tvárou v tvár inému človeku.

Nechávame sa príliš často vyrušiť svetom technológií.

Veľkou výzvou je udržať si balans medzi týmito podnetmi a „offline“ aktivitami. Inak nám tých fyzických aktivít ubúda a ubúda aj prirodzený ľudský kontakt. Technológie ovplyvňujú aj kultúru rodín. Pre rodičov je výzva, akú úlohu technológiám priradia vo výchove a v rodinnom živote. Ak technologický a mediálny balans nemajú pod kontrolou samotní dospelí, tak to môžu len ťažko vedome a s primeranými hranicami ponúkať deťom.

Dalo by sa povedať, že na tieto výzvy nie sme evolučne dostatočne prispôsobení, keďže technológie sú tu s nami len niekoľko desaťročí?

Je to rozhodne záťaž. Nenarodili sme sa s tým, že si napríklad mobil budeme odkladať a nebudeme ním rozptyľovaní. Treba si to prácne nastaviť a vedieť pracovať s vlastnými hranicami. Ak by som teda mala odpovedať na otázku, či sme na to evolučne vybavený, tak skôr nie sme. Preto čelíme spomínaným záťažiam. Je tu však aj nádej, že si ľudia môžu získať prax, len na tom treba pracovať. Evolúcia nás predsa vždy núti v zmenených podmienkach prispôsobiť sa, aby sme prežili, a práve to vynucuje rozvinutie nových a nových zručností. Teraz nás doba núti nadobúdať zručnosti ako zdravo zaobchádzať s digitálnymi nástrojmi, aby nás nezničili, a teda ako spraviť psychiku odolnejšou technologickému pokroku.

Ako technológie zmenili deti a ich dospievanie?

Dnešné deti sa už narodili do doby s technickými vymoženosťami. Ich vplyv na svoju psychiku a komunikáciu si pravdepodobne neuvedomujú, až kým ich na to neupozornia rodičia. Je o to dôležitejšie, aby ich procesom zoznamovania sa s technológiami sprevádzala nejaká blízka osoba – najmä rodičia, ale napríklad aj učiteľ alebo starší súrodenec. Deti sú technicky prispôsobivejšie a šikovnejšie, ale sami od seba nie sú pripravené bezpečne čeliť online  výzvam a rizikám, pretože s tým sa človek nenarodí.

Rada pripomínam, že deti majú stále rovnaké potreby. Všetci sme vybavení určitými potrebami, ktoré sú prirodzené v danom vývinovom období. V rannom veku sú to najmä blízky a bezpečný kontakt s rodičmi, voľná hra, objavovanie sveta a skúmanie. Toto by malo prebiehať v optimálnom prípade bez displejov. Hovoríme o veku do približne do 3 rokov. Ak deťom v tomto období v malých množstvách displeje neškodia, ani im nepomáhajú. Pre deti je to nadbytočné. Digitálne technológie v rukách detí do 3 rokov sú skôr pomôcka pre rodičov. Tak to je, i keď je ťažké si to priznať. A keď už raz rodič predstavil dieťaťu tablet v 2 rokoch, samozrejme že si ho dieťa začne pýtať, lebo tie podnety sú preň akoby hypnotizujúce. Ale bolo to v tých dvoch rokoch nutné?

Deti teda nemôžu porovnávať život s technológiami a bez nich. Na rozdiel od rodičov, ktorí si môžu skôr uvedomiť, že niečo nie je v poriadku.

Niekedy však býva na škodu, keď rodičia porovnávajú generácie a hovoria o tom, ako oni chodili na „preliezky“. Skôr je dôležité, aby boli rodičia pre deti funkčným vzorom a ukazovali im prevahu plnohodnotných zážitkov aj bez technológií. Mali by to vyvažovať. Rodičia sú zodpovední za to, aký životný štýl svojim deťom prezentujú a aký spoločne žijú. Je preto dobré, že si dnešní rodičia pamätajú svet bez technológií. Kto vie, aké to bude o generáciu neskôr (smiech).

Ako technológie ovplyvnili vývin detí?

Deti sú šikovnými multitaskermi. Keď už narábajú s technológiami, vedia zručne kĺzať z jednej aktivity do druhej. Často využívajú multisenzorické nástroje ako napríklad počítačové hry. Pri striedmom používaní je to možno aj výhoda, že si trénujú multitasking. Treba si však uvedomiť, že pri tom používajú iné centrá v mozgu. Keď hráte napríklad  MMORPG hru, kde četujete, rozprávate a ešte aj ovládate postavičky, všetko sa deje rýchlo. Vtedy nejdete do hĺbky a ste len v koordinačnom centre mozgu.

Keď sa to robí často a nie len v hre, napríklad pri učení, mení sa aj spôsob učenia a deti si menej zapamätávajú a čerpajú menej z týchto vedomostí. Má to vplyv na ich zrýchlený a nie dôsledný štýl učenia Mozog vtedy necháva ísť veľa vecí akoby „na automat“. Ak je tento prístup veľmi hlboko v ich životnom štýle, tak je dieťa naučené ísť aj v bežných činnostiach na automat, napríklad v komunikácií.

Spomínali ste počítačové hry. Stretol som sa s tým, že hry, ale aj neustále podnety z technológií, môžu spôsobovať poruchy pozornosti. Je toto klinicky dokázané?

Je potvrdené, že senzorické podnety vo väčšom množstve v rannom štádiu vývinu dieťaťa spôsobujú veľkú záťaž na nervový systém. Môže to zvýšiť riziko rozvinutia neurologicky podložených ťažkostí, ako  hyperaktivita, nepozornosť či impulzivita, ktoré sú charakteristické aj pre ADHD. Menej sa však hovorí o tom, že záleží aj na povahe digitálnych podnetov, ich dávkovaní a načasovaní v rámci dňa, ale aj na tom, či je pri deťoch rodič a do akej miery je podnecovaný kognitívny vývin dieťaťa aj netechnologickými spôsobmi. Toto sú faktory, ktoré mieru dopadu technologickej záťaže znižujú. Treba na to hľadieť vždy komplexne.

V debate o deťoch a technológiách sa stretávajú akoby dva protichodné pohľady. Prevažuje asi názor, že technológie deťom škodia. Na druhej strane sa veľa hovorí o interaktívnom vzdelávaní, či digitálnej inteligencií. Ako zmieriť tieto dva pohľady?

Nerada by som sa na túto problematiku pozerala čiernobielo. Bolo by nerozumné vnímať iba negatíva, alebo iba pozitíva. Obvykle idú ruka v ruke a preto je nutné vzdelávať o tom, ako rizikám efektívne čeliť. Pokiaľ ide o vzdelávanie, škola musí reflektovať potreby detí v súčasnej spoločnosti. Dnešné deti budú technológie určite využívať a nielen rodičia, ale i škola by ich na to mala pripraviť. V tejto debate je podstatné skôr to, akou formou, akou mierou a kedy majú byť technológie prítomné vo vzdelávaní. Deti vzdelávame od ranného veku. Zážitkovo, spoznávaním, cez hru. V predškolskom veku je to podľa môjho názoru nadbytočné a deti sa z toho veľa nenaučia. Respektíve naučia, ale iba v prípade, že sa spoločne s nimi na tých technológiách učí rodič. V predškolskom veku to nie je úplne vhodné ani z neurologického hľadiska. Ak sa preto rodič rozhodne, malo by to byť v malých mierach, do približne polhodiny až hodiny denne a malo by ísť o vzdelávaciu či rozvojovú aktivitu.

Aké vzdelávacie aktivity máte na mysli? Asi nie rozprávky.

Sú rôzne aplikácie, napríklad priraďovanie farieb či zvukov k zvieratkám. Takto sa zamýšľa nad súvislosťami. Ďalšími príkladmi sú postupnosti, hlavolamy, edukatívne hry, elementárne matematické úlohy a základy programovania. Ak chcú rodičia pustiť deťom rozprávky, mali by premýšľať nad realistickosťou obrazu, prvkami agresie a na rýchlosti podnetov. Je lepšie zvoliť si rozprávky čo najbližšie povahe podnetov z reálneho sveta.

Kedy začať so zoznamovaním detí s technológiami?

Je dobré, aby dialóg o bezpečnom využívaní technológií začal už v predškolskom veku, okolo 5 roku, aby sa stal súčasťou otvorenej rodinnej komunikácie. To vytvára nielen zručnosti, ale aj dôveru a spojenectvo v používaní technológií. Dieťa sa následne na rodiča s väčšou pravdepodobnosťou obráti keď bude mať nejaký problém. Rozhodujúca je miera a povaha toho, čo deťom v rámci digitálnych nástrojov dovolíme. Je vhodné pozerať sa na to ako na rodinné vzdelávanie o bezpečnosti a nie ako na pozeranie rozprávok na mobile. Rodičia majú byť pri deťoch, komentovať a sprevádzať tým, čo robia, vysvetľovať posolstvá, a aj to, prečo digitálne nástroje používať práve takým spôsobom.  

To isté platí aj o školskom vzdelávaní. Je v poriadku, keď sú technológie v nejakej miere súčasťou vyučovania. Nemalo by to však skončiť pri hraní sa na počítači, ale pri dialógu, zážitkovom objavovaní ako veci fungujú a sumarizovaní poznatkov spolu s dospelými, až po reflexiu, čo to znamená pre ich každodenný život, kde poznatky využijú. Vzdelávanie ku kritickému uvažovaniu o médiách má prebiehať už na základnej škole. Nedá sa to však robiť len z knižky, jednotlivé aplikácie a stránky si treba aj reálne prejsť s deťmi a sprevádzať ich tým.

Existuje medzi odborníkmi zhoda, aký je na toto správny vek? A spadajú pod technológie aj interaktívne hračky?

Niekedy je už tablety vidieť upevnené na kočíkoch, ako hypnotizér utišujú dieťa. A aj utíšia. Avšak je to určite nevhodné, z neurologického hľadiska a tiež preto, že si dieťa priskoro zvyká byť obklopené elektronickými podnetmi a dožaduje sa digitálneho nástroja ako svojej hračky.

Prospešné je v predškolskom veku nepoužívať veľa technológií, ani elektronických hračiek ako rozprávajúce bábiky a psíky. Toto má viac nežiaducich dopadov ako úžitku. Interaktívne hračky sú predsa aj drevené. Pre rozvoj kreativity a detské poznávanie sveta platí: čím jednoduchšie hračky, tým lepšie. Do 2 rokov je najlepšie sa technológiám vyhnúť, výnimkou sú video hovory s blízkymi. V 2 – 3 rokoch by dieťa so zariadením nemalo denne tráviť viac ako 15 minút a to len za prítomnosti rodiča. Predškolák vo veku 3-6 rokov by si mal vystačiť s polhodinou až hodinou, tiež len s rodičmi, a malo by ísť zároveň o zoznamovanie sa s ich bezpečným používaním.

Kvalitné veku primerané digitálne obsahy sú, vo veľmi malých dávkach a vždy s rodičom, povedzme že v poriadku od tretieho roka. Organizmus dieťaťa to nejako zvládne, avšak vývinovo z toho neprofituje, dokonca ani z tzv. edukatívnych hier. Naopak, veľa by sa naučilo, keby spoznávalo svet cez skladačky a hračky, či aktivity v prírode.

Zoznamovanie sa s technológiami v predškolskom veku dieťa v princípe nerozvíja, iba ho pripravuje na neskoršiu prácu s telefónom?

Nejde iba o to, či deťom technológie škodia. Ide skôr o to, že majú lepšie alternatívy na rozvoj mimo displeja. Miera kvalitne stráveného času s rodičom a zaangažovanosť v offline hrách dokonca vplýva na mieru negatívneho dopadu technológií na mozog dieťaťa. Dieťa, ktoré má málo kontaktu s rodičmi a klasickými hrami, a zároveň má pred sebou len digitálny obsah, je viac ohrozené. Aktivity offline akoby budovali lepšiu odolnosť a kapacitu mozgu vyrovnať sa s neurologickou záťažou z displejov.

Líši sa nejakým spôsobom sledovanie rozprávok v televízií od sledovania rozprávok na tablete či mobile?

Pri sledovaní rozprávok v televízore ide často o bdelé a zámerné sledovanie. Je dobré vedieť, kedy máme v rodine rituál spať, jesť, hrať sa doma, ísť von, kedy čítať rozprávky a kedy pozerať rozprávky. Môže to byť medzi večerou a sprchovaním dieťaťa pred spánkom. Tam mu môžeme vytvoriť svoju polhodinu práve na rozprávky, na to slúži aj Večerníček. Kľúčové je, že si rodič tento čas a objem pre dieťa vybral a nie je to všade prítomné a nutkavé. Zároveň je dôležité, aby aj rodičia išli deťom príkladom a nevyužívali televíziu takpovediac ako „podmaz“. Malo by ísť skôr o ukážku striedmejšieho a bdelého životného štýlu rodiny. Základom je teda nastavenie pravidiel, v ktorom čase sa bude sledovať kvalitný obsah, pričom dieťa by malo tento obsah sledovať s rodičom. To je alfa a omega. Nie tablet v ruke a následne si dieťa reťazovo pozerá súvisiace videá.

Kedy je vhodný vek na to, aby dieťa mohlo tablet či telefón používať samostatnejšie?

Je to individuálne, no panuje zhoda na tom, že by deti mali začínať s tlačidlovým mobilom, ak sa bavíme o vlastnení mobilu. Na prvom stupni základnej školy dieťa ešte nevyužije naplno smartfón. Zbytočne by ho rozptyľoval a čelilo by priveľa rizikám. Hrať hry a pozrieť si videá si predsa môže aj doma keď sa vráti zo školy. Preto na 1. stupni základnej školy stačí obyčajný tlačidlový telefón bez internetu, aby sa dieťa naučilo telefonovať, starať sa o zariadenie, nedávať osobné údaje hocikomu, netelefonovať počas prechádzania cez cestu a aby bolo v kontakte s ľuďmi. Nástup prváka do školy by rozhodne nemal vyzerať tak, že “nová taška na pleciach a v nej smartfón po tatkovi”.

A čo na druhom stupni základnej školy?

Deti sa už od vo veku 8-9 rokov začnú dožadovať smartfónov, keďže ich začnú mať aj deti naokolo. V dnešnej materialistickej dobe sú technológie vnímané ako statusové symboly, čo žiaľ podporujú aj rodičia vlastnými hodnotami a tým, že dávajú smartfóny do rúk deťom priskoro. To, že sa to stáva viac a viac normou, to vyvíja tlak aj na deti a tínedžerov a chcú “byť in”.. Ja osobne odporúčam rodičom „prvostupniarov“ nejakú dobu frustrovať a  vysvetľovať, prečo to ešte nie je dobré.

Kedy im ho teda dať môžeme?

Približne vo veku 10 až 11 rokov. Vtedy sa z vývinového hľadiska u detí už vyvíja zrelšie abstraktné myslenie a tak majú potenciál kritickejšie uvažovať o médiách a uplatňovať sebakontrolu. To však neznamená, že má dieťa samo od seba v desiatich rokoch potrebné zručnosti a vie reagovať úplne správne na potenciálne online riziká. Rodičia a učitelia to potrebujú deti naučiť skôr než im dajú smartfón k samostatnému používaniu a potom ich používaním ďalej sprevádza


PhDr. Jarmila Tomková
Psychologička, terapeutka a lektorka
 

Jarmila Tomková je uznávaná slovenská psychologička. Pracovala vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie, kde viedla výskumné tímy skúmajúce príležitosti a riziká spojené s používaním internetu u detí. Pracovala aj ako školská psychologička, kde navrhovala a realizovala niekoľko rozvojových a preventívnych programov, napríklad Žiaci proti šikanovaniu. Založila a vedie občianske združenie ViaSua, ktoré sa venuje podpore duševného zdravia a osobnostného rastu jednotlivcov, rodín a spoločnosti všeobecne.