Psychologička Tomková: Túžbou obetí šikanovania obvykle nie je pomsta, ale to, aby sa škaredé správanie skončilo

Je kyberšikanovanie výsledkom hyperkonektivity dnešnej doby? Na túto tému sme sa rozprávali s uznávanou slovenskou psychologičkou Jarmilou Tomkovou.

V rozhovore sa dozviete:

  • Čo je to kyberšikanovanie?
  • V akom veku dieťaťa sa s ňou najčastejšie stretávame?
  • Ktoré deti sú najzraniteľnejšie?
  • Čo má rodič urobiť, keď zistí, že jeho dieťa je obeťou šikanovania?

Na úvod nášho rozhovoru by sme si mohli definovať, čo je to kyberšikanovanie a ako sa líši od bežnej šikany u detí?

Kyberšikanovanie je zneužívanie internetu a digitálnych technológií pre zámerné opakované ubližovanie druhým. Najčastejšie sa deje prostredníctvom sociálnych sietí a chatových skupín, správ poslaných na telefón obete alebo cez e-maily. Aspekty moci vs. bezmoci, nekorektnosť, pocit bezbrannosti obete a neprijatia rovesníkmi je v šikanovaní kľúčový, a to tak pri šikanovaní tvárou v tvár, ako aj pri kyberšikanovaní. Vrýva sa hlboko a nadlho do psychiky všetkých zúčastnených.

Tiež bolo zistené, že online a offline šikanovanie spolu súvisia alebo sa dejú súčasne. Neraz má dieťa horšie rovesnícke vzťahy celkovo, napríklad v triede, nedarí sa mu zapadnúť do kolektívu a spolužiaci mu robia zle naživo a aj cez internet. Princíp je teda rovnaký, ale pribudli nové, digitálne, nástroje ktorými je možné niekomu ublížiť.

Zažívaný pocit anonymity a nedostihnuteľnosti, ktorý internet používateľom prináša, búra zábrany a robí deti neraz oveľa odvážnejšími a drzejšími. Je to aj preto, že nevidia priamo pred sebou dôsledky svojich činov, nevidia do tváre obete. Tým je oslabená tak empatia ako aj svedomie, a uvoľnuje sa a vyostruje agresia. Rozdiel je aj v tom, že digitálne nástroje, ako napr. smartfóny, umožňujú obeť zastihnúť kdekoľvek a tak môže byť ubližovanie devastujúce. Ťažko sa mu vyhnúť. Rovnako šírka publika tých, ktorí sú svedkami poníženia a ubližovania, je oveľa väčšia. Na sociálnych sieťach ju ani nie je možné odhadnúť a to je pre obeť veľmi zneisťujúce. Kyberšikanovanie je v tomto smere veľmi nebezpečná

Existujú rôzne spôsoby kyberšikanovania?

Pri kyberšikanovaní chce agresor docieliť (aj opakovane) prevahu nad obeťou. Na to využíva viacero spôsobov ako ublížiť.

Keďže poníženie je vždy viac kruté, keď sa deje pred očami druhých, útočníci často obeť ponižujú napríklad na sociálnych sieťach a v četových skupinách, či už znevažujúcimi komentármi alebo príspevkami, ktoré zosmiešňujú alebo poškodia dobré meno a vzťahy obete.

Inokedy zas útočníci provokujú obete správami a príspevkami s urážlivým, nepravdivým, vulgárnym či inak neakceptovateľným obsahom. Samotný obsah púta pozornosť obete, keďže s ním nemôže ani súhlasiť, ani ho brať na ľahkú váhu. Tým útočník vťahuje obeť do nekorektného dialógu a opakovane dokazuje svoju moc.

Ďalší spôsob kyberšikanovania je zneužitie online identity. Agresor prelomí heslo, dostane sa napr. do profilu a sociálnej sieti obete a zneužije ho. Upravuje pôvodné správy, komunikuje s kontaktmi v mene obete, zverejňuje nevhodné príspevky poškodzujúce obeť a jej známych. Takto „ukradnutý profil” agresorovi slúži ako nástroj pre následné manipulovanie a vydieranie.

Ďalším spôsobom kyberšikanovania je „ outing”. Ide to to, že útočník zverejní na internete informácie zo súkromia a z intímnych situácií obete bez súhlasu používateľa (obete). Uniknutými informáciami môžu byť fotografie, obrázky, videá, často intímne a na verejnosti kompromitujúce.  

Taktiež môže ísť o cielené a výrazné vylúčenie obete z online komunity, či už na sociálnych sieťach, v chatovacích miestnostiach, diskusiách.

Ďalší typ či spôsob ubližovania pri kyberšikanovaní je „cyberstalking”, kedy útočník obeť výrazne obťažuje a prenasleduje, čím narúša jej pocit bezpečia. Agresor obeti znepríjemňuje život zahlcujúcimi interakciami, napr. spamovaním, opakovaným posielaním fotografií, správami v četoch, like-mi a komentármi, prezváňaním. Táto pozornosť je pre obeť obťažujúca a to dokonca aj vtedy, keď je jej obsahom pozitívna. Obťažujúca je totiž jej intenzita, tzv. zahltenie.

„Až 35% žiakov základných a stredných skôl bolo niekedy obeťou alebo svedkom kyberšikanovania.”

Ako sme na tom s kyberšikanovaním na Slovensku?

Podľa výsledkov výskumu, ktorý robilo SNSĽP v školskom roku 2017/2018, má v súčasnosti s týmto fenoménom skúsenosť viac než tretina detí. Až 35% žiakov základných a stredných skôl bolo niekedy obeťou alebo svedkom kyberšikanovania. Je to podobný výskyt ako v iných krajinách.

V akom veku dieťaťa sa s ňou najčastejšie stretávate? Šikanujú viac dievčatá alebo je to naopak?

Útočníkmi aj obeťami v šikanovaní sú častejšie chlapci než dievčatá v akomkoľvek veku, a to platí tak online, ako offline. Rodové rozdiely v počte útočníkov sa o niečo zmenšia vo veku 11 – 13 rokov, kedy v čase puberty aj dievčatá horšie kontrolujú vlastné impulzy a dokážu rovesníkom tiež značne ubližovať. Zároveň vtedy začínajú vo veľkom využívať sociálne siete, cez ktoré poskytuje pre kyberšikanovanie viaceré nástroje.

Dievčatá častejšie šikanujú online ako tvárou tvár. Taktiež platí, že ak sú obeťami šikanovania, tak je častejšie cez digitálne nástroje. Najčastejšie sú dievčatá obeťami kyberšikanovania vo veku 15-17 rokov a to hlavne cez sociálne média, hlavne šírením klebiet a poškodzujúcich informácií.

Môže byť toto správanie aj výsledkom prehnanej hyperkonektivity dnešnej doby?

Je prirodzené, že si deti v skupinách majú chuť ubližovať a škádliť sa, čo môže prerásť aj do šikanovania. Digitálne nástroje a hypoerkonektivita doby to len umocňujú a uľahčujú.

Je vaše dieťa obeťou kyberšikanovania?
Je vaše dieťa obeťou kyberšikanovania?

Napovedať vám môžu tieto varovné príznaky.

Pozrime sa na kyberšikanovanie detailnejšie. Pri tejto problematike sa často stretávame s tým, že pozornosť sa väčšinou upriamuje na deti, ktoré sú obeťou šikanovania. Ako to vnímate z vašich skúseností? Upriamuje sa pozornosť skôr na riešenie dôsledkov kyberšikanovania, ako na riešenie príčin vzniku?

Čiastočne súhlasím. Pozornosť sa príliš upriamuje na dôsledky a hlavné roly protagonistov – obete i útočníkov. Upriamovať pozornosť vo veľkej miere na agresorov a na prípadnú patológiu však tiež nestačí alebo môže byť škodlivé.

Najmenej pozornosti je venovanej prihliadajúcim svedkom ubližovania a tí sú rovnako alebo ešte viac dôležitými protagonistami v šikanovaní. Bolo by užitočnejšie viac sa zamerať na prevenciu a na skupinu prihliadajúcich, keďže šikanovanie je skupinový jav a reakcie okolia sú v zmiernení alebo rozvinutí šikanovania úplne zásadné. Tým, že sa prihliadajúci zastanú obete, môžu zmierniť až úplne zastaviť škodlivú skupinovú dynamiku a tak predísť šikanovaniu aby sa rozvinulo.

Keď sa však slabšieho okolie nezastane alebo sa prikloní na stranu ubližovania, obeť sa dostane do izolácie. Keď agresor vidí, že jeho správaním okolie neohúri, škodlivé stratégie v jeho správaní majú šancu vymiznúť a nastavené hranice mu tiež pomôžu zacítiť, že šikanovanie je neakceptovateľné.

Kde sa u dieťaťa berie potreba robiť niekomu zle a využívať k tomu internet? Asi sa s tým nenarodí?

Je to mnoho faktorov, ťažko to zovšeobecňovať. Často ide o veľkú (podvedomú) túžbu po popularite, vysokom sociálnom statuse, túžbu po moci, ktorá pramení práve z vlastného pocitu neistoty. Deťom, ktoré sú v rovesníckych vzťahoch motivované práve dimendziou moci vs. bezmoci, sa obvykle samé v ranom detstve cítili bezmocne a/lebo nedostatočne. Snažia si zariadiť dobrú pozíciu, lebo je to pre ne dôležité.

Každý neistotu medzi rovesníkmi niekedy zažíva. Niektoré deti si ju však, často aj vďaka vzorcom v rodine, zvykli „ošetrovať” takýmito nekorektnými spôsobmi. Možno sa to zatiaľ nenaučili robiť inak a nemajú zručnosti ani zážitok, ako sa medzi rovesníkmi cítiť bezpečne a príjemne bez vyvyšovania sa nad druhých. No a internet stiera u používateľov zábrany, takže dieťa ľahšie podľahne svojim túžbam. Agresívne pudy a agresia samotná je nám však prirodzená, preto z túžby zraniť nemusíme hneď robiť patológiu, avšak výstražné znamenie je, keď sa útočníci nezastavia ani pri zjavnom a dlhšom utrpení obete. 

Dieťa, ktoré šikanuje vo virtuálnom svete, šikanuje aj v tom reálnom?

Môže to tak byť, ale nie je to pravidlo. Na internete si vďaka pociťovanej anonymite používatelia dovolia oveľa viac ako tvárou v tvár.

Môže takéto správanie podporiť aj to, v akom veku dieťa vstúpi do sveta technologií a za akých pravidiel od rodičov?

Asi najviac zaváži výchova v rodine. Je potrebné, aby dieťa malo od raného detstva s rodičmi dobrý a bezpečný vzťah a teda neskôr do rovesníckych vzťahov vstupovalo s čo najmenej „zraneniami”.

Okrem toho však skutočne zaváži, kedy dieťa vstupuje do online priestoru a za akých okolností. Nemalo by to byť predčasne a rozhodne nie bez pravidiel a predošlých rozhovorov s rodičmi o tom, čo ho v online prostredí môže stretnúť a ako sa pri tom zachovať. Stále to prirovnávam k jazde autom. Dieťa neposadíme do auta predčasne bez toho, aby sa naučilo v sprievode skúseného človeka pravidlá cestnej premávky. Inak by to predsa bolo vyslovene nebezpečné a zo strany dospelých nezodpovedné.

Aj pred samostatným používaním internetu majú vždy vopred prísť zrozumiteľné pravidlá, vzdelávanie o rizikách a dobrých postupoch, otvorený dialóg a spoločné robenie online aktivít.

Pokiaľ ide o kyberšikanovanie – predchádzať mu je možné lepšie, keď je dané správanie pomenované a dieťa si bude vedieť včas uvedomiť, že ono alebo niekto iný robí niečo zlé. Bez toho, aby to poznalo, mu v jeho vnútri nezasvieti „kontrolka”, že si má dať pozor alebo že sa má zastaviť. Alebo „kontrolka” zasvieti, ale dieťa nebude vedieť, čo presne hlási. Preto je nevyhnutné o (kyber)šikanovaní aj vzdelávať. Samozrejme veku primeraným spôsobom.

Animovaný seriál Animália: Kyberšikana
Animovaný seriál Animália: Kyberšikana

Ako naučiť deti bezpečne surfovať po internete? Prinášame vám jedinečný animovaný seriál Animália.

Dá sa nejako vypozorovať?

Môže to byť veľmi ťažké vypozorovať. Okolie si nemusí nič všimnúť. Preto je nevyhnutné, aby  svedkovia ubližovania boli proaktívni – zastali sa obete a povedali o tom dôveryhodnej dospelej osobe. Takéto postupy je tiež dobré deti učiť včas (a to tak doma, ako aj v škole), pretože to deti sktátka nemusí napadnúť. Reakcie prihliadajúcich sú pritom v šikanovaní a kyberšikanovaní kľúčové.

Ako riešiť túto situáciu? Jedno sedenie so školským poradcom či zákaz technológií asi nie sú konečným riešením?

Rodič potrebuje doriešiť incident tak, aby bola nastolená spravodlivosť tak v očiach jeho dieťaťa, ako aj vo v celom systéme, kde ubližovanie prebiehalo. Niekedy k tomu stačí sa stretnúť s rodičmi a s dieťaťom, ktoré ubližovalo, prípadne s učiteľom.

Inokedy je potrebné páchateľa „vystopovať” a je nevyhnutné kontaktovať políciu s uloženými dôkazmi o kyberšikanovaní, teda s prinstscreenmi a archivanými správami. Ďalej sa postupuje v súlade s krokmi, ktoré odporúča polícia alebo sa môžu obrátiť na odborníkov občianskych združení, ktoré sa venujú problematike, ako napr. digiQ, a tí pomôžu s postupom riešenia incidentu. Pre doriešenie psychickej ujmy odporúčame navštevovať pravidelnejšie psychológa, psychoterapeuta, a samozrejme veľa podpory a bezpečia u tých najbližích.

Pozrime sa teraz na druhú stranu, obeť. Môžete na základe vašich skúseností povedať, že existujú niektoré deti alebo určité typy detí, ktoré sú zraniteľnejšie?

Niekedy sa šikanovanie vyvinie aj z náhodnej srandy, keď tento jeden incident útočníka zláka k tomu, aby si ešte viac zvýšil svoj sociálny status na úkor obete. Mohlo zostať pri jednorazovej smiečnej situácii, ale skrátka sa mu to zapáči a tak v ubližovaní pokračuje, čím sa to pretaví do šikanovania. Väčšinou sú však obeťami deti, ktoré nie sú, z akýchkoľvek dôvodov, veľmi dobre začlenené medzi ich rovesníkov a ubližuje im cez internet niekto, kto je ich známy z offline prostredia. Cez kybernástroje si útočníci trúfnu aj do tých detí, ktoré vyčnievajú v pozitívnom smere.

Účinky kyberšikanovania na obeť sú rôzne. No mnohokrát to môže byť len správania spojené s pubertou a pod. Ako teda zistiť, že moje dieťa niekto šikanuje?

Je potrebné, aby okolie bolo vnímavé ku zmenám v správaní a zaregistrovalo, keď sa dieťa trápi, keď sa uzatvára, mení sa mu apetít, zle spáva, nevie sa sústrediť, ubúdajú mu koníčky a záujem o veci, ktoré ho predtým bavili, keď je zrazu depresívne. Môžu si tiež niekedy všimnúť impulzívne reakcie spojené s používaním digitálnych technológií, náhle a emóciami sprevádzané zatváranie počítača, výrazné zmeny nálad po prečítaní si správ a pod.. Je nevyhnutné, aby boli v rodine otvorení rozhovorom o tom, čo sa v živote každého deje. Niekedy je užitočné, keď rodičia a súrodenci prinesú príklady toho, čo sa môže hocikomu stať v súvislosti s kyberpriestorom, príklady kyberšikanovania z médií a od známych. Pre obeť totiž býva totiž jednoduchšie napojiť sa na otvorenú tému než ju sám otvoriť.

„ Túžbou obetí šikanovania obvykle nie je pomsta, ale to, aby sa škaredé správanie skončilo a aby boli v skupine dobré vzťahy. ”

Otvorený dialóg môžeme považovať za základ fungujúcich vzťahov. Dieťa, ktoré je obeťou šikanovania sa však častokrát bojí o tom hovoriť nielen učiťelom, ale aj vlastným rodičom. Prečo je to tak?

Deti, ktoré sú šikanované mávajú pocit, že zlyhali v kamarátstvach a že je to ich vina. Často to prežívajú ako vlastnú chybu a nedostatočnosť. Dieťa o tom nehovorí s druhými, najmä nie s dospelými, lebo má pocit, že za to môže samo, že zlyhalo v kamarátstvach. Nechce sa mu k tomu „priznávať” a skúša si s tým hrdinsky poradiť samo, chce to zvládnuť. Nezdôverí sa dospelým niekedy aj preto lebo sa môže báť, že bude navyše za „ bonzáka” a jeho situácia v triede sa ešte viac zhorší.

Túžbou obetí šikanovania obvykle nie je pomsta, ale to, aby sa škaredé správanie skončilo a aby boli v skupine dobré vzťahy. Dieťa to rodičom nepovie možno aj preto, že sa to deje najčastejšie v období puberty, kedy dieťa chce veci zvládať bez rodičov a tiež možno zvažuje, či mu rodičia nedajú za to trest, nezoberú smartfón, nezakážu sociálne siete.

Čo má rodič urobiť, keď zistí, že jeho dieťa je obeťou šikanovania?

Obeť, zvlášť ak je to dieťa, potrebuje pomoc toho, kto mu dokáže byť sociálnou oporou a je kompetentný riešiť incident. 

Je dôležité, aby sa rodič postaral o fyzické a emočné bezpečie dieťaťa. V chápajúcom dialógu mu dožičí psychickú oporu, uistenie, že to, že sa mu zdôverilo, bolo dobrým krokom. Tam sa to však nekončí. Jeho reakcie majú byť rozvážne a dostatočne razantné. Dieťa od rodiča potrebuje aj uistenie, že mu rodič povie o všetkých krokoch, ktoré idú v riešení šikanovania podniknúť. Inak môže byť pre dieťa zneisťujúce, že nevie kedy a akou formou sa môže rodič vyskytnúť v škole alebo u kamarátov a urobiť tam „ scénu”, nad čím nemá kontrolu. 

Odporúčané je uchovať všetky dôkazy o kyberšikanovaní – nemazať. Práve naopak. Uložiť šikanujúcu komunikáciu v SMS správach, čete, ponižujúce fotografie, komentáre a podobne. Ak je to relevantné, urobiť printscreen v online aplikácii, kde sa negatívne činy odohrávali.

Ak ide o komunikáciu telefonickú, urobiť nahrávku, záznam z telefonátu. Keď sú dôkazy uložené, odporúča sa komunikáciu ďalej nerozvíjať, zablokovať používateľa, odstrániť ho zo zoznamu kontaktov. V tomto bode možno šikanovanie nerozvíjaním ustane a je potrebné pomôcť dieťaťu v tom, aby bolo schopné vyriešiť rovesnícke konflikty a viesť funkčné rovesnícke vzťahy.

Ak šikanovanie pokračuje, je potrebné zablokovať alebo nahlásiť používateľa administrátorovi a použiť dôkazy na riešenie incidentu s orgánmi činnými v trestnom konaní. Teda zapojiť políciu. Kyberšikanovanie je tak ako iné fyzické či psychické týranie porušovaním práv dieťaťa a teda trestným činom. Jeho razantné riešenie je ochranou obete a zároveň príučkou agresorovi, ktorá jasne povie –  toto správanie nie je a nebude akceptovateľné.

„Kyberšikanovanie je tak ako iné fyzické či psychické týranie porušovaním práv dieťaťa.“

V akom stave je riešenie kyberšikanovania v rámci systému na Slovensku? Napríklad v školstve?

Riešiť kyberšikanovanie na školách je náročné vďaka zdanlivej fyzickej vzdialenosti agresorov a náročnosti odhaliť identitu páchateľov. MŠVVaŠ SR vydalo Smernicu č. 36/2018 k prevencii a riešeniu šikanovania v školách a školských zariadeniach. Uložilo tým školám povinnosť šikanovanie na škole riešiť, realizovať prevenciu a riešiť jeho incidenty. Kyberšikanovanie je tiež jedna z foriem šikanovania, ale keďže sa deje cez digitálne nástroje, incidenty nemusia prebiehať pred očami učiteľov, a to i vtedy, keď protagonistami sú žiaci školy. Zvádza to k tomu, aby sa pred kyberšikanovaním na školách zatvárali oči. Keď sa učiteľ dozvie o tom, že žiaci majú skúsenosť s kyberšikanovaním, má dieťaťu poskytnúť emočnú podporu, vypočuť ho a pomôcť mu vyjadriť jeho pocity. Následne obeti poradiť strategické kroky, ako napríklad ukladať šikanujúcu komunikáciu a obsahy, komunikáciu s agresorom ďalej nerozvíjať, zablokovať používateľa, odstrániť ho zo zoznamu kontaktov. V tomto bode možno šikanovanie ustane, no dieťaťu následne je potrebné pomôcť vyriešiť konflikty a viesť funkčné vzťahy s rovesníkmi. Učiteľ kontaktuje vedenie školy aj zákonných zástupcov dieťaťa a tak si splní svoju nahlasovaciu povinnosť voči škole i voči rodičom. Učiteľ nemôže prehliadať a zamlčiavať ubližovanie, ktoré sa deje medzi žiakmi, pretože ide o porušovanie práv dieťaťa.

Rodič ďalej postupuje v riešení incidentov v súčinnosti s políciou.

Aká legislatíva sa týka kyberšikanovania?

Šikanovanie a kyberšikanovanie nie je v legislatíve Slovenskej republiky trestnoprávne vymedzené. Preto konkrétne správanie, ktoré sa v šikanovaní a kyberšikanovaní deje je potrebné zahrnúť pod iné trestné činy, resp. skutkové podstaty trestných činov. V súvislosti s kyberšikanovaním považujeme za najčastejšie sa vyskytujúce a trestné tieto konania.

Nebezpečné prenasledovanie, tzv. kyberstalking je u nás od 1. septembra 2011 trestným činom. Hrozí zaň trest odňatia slobody až na jeden rok, v obzvlášť závažných prípadoch až do troch rokov (§ 360a Trestného zákona). Ďalej správanie kyberšikanovania môže spadnúť pod tieto trestné činy. Vydieranie (§ 189 Trestného zákona), Nátlak (§ 192 Trestného zákona), Sexuálne zneužívanie (§ 201, § 201a, § 201b Trestného zákona), Ohováranie (§ 373 Trestného zákona), Poškodzovanie cudzích práv (§ 376 Trestného zákona)

Veková hranica trestnej zodpovednosti je na Slovensku 14 rokov, v prípade trestného činu sexuálneho zneužívania 15 rokov.


PhDr. Jarmila Tomková
Psychologička, terapeutka a lektorka

Jarmila Tomková je uznávaná slovenská psychologička. Pracovala vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie, kde viedla výskumné tímy skúmajúce možnosti a riziká spojené s používaním internetu u detí. Pracovala aj ako školská psychologička, kde navrhovala a realizovala niekoľko rozvojových a preventívnych programov, napríklad Študenti proti šikanovaniu. Založila a vedie občianske združenie ViaSua, ktoré sa venuje podpore duševného zdravia a osobnostného rastu jednotlivcov, rodín a spoločnosti všeobecne.