Čím sa líši misinformácia od dezinformácie?

Tento článok je súčasťou Príručky o digitálnej bezpečnosti pre učiteľov 1. a 2. stupňa základných škôl. 

Tieto dva pojmy sa často zamieňajú, no nemajú rovnaký význam. Obe šíria nesprávne či vymyslené informácie, no v prípade misinformácie je jej šíriteľ úprimne presvedčený o jej pravdivosti a nemá v úmysle ňou škodiť.

Dezinformácia je rovnako fakticky nesprávna, no jej tvorca a často aj šíriteľ to vie, a napriek tomu ju vedome rozširuje a snaží sa tým ublížiť.

Dezinformácie môžu byť aj informácie, ktoré sú vo svojom jadre pravdivé, ale sú šírené bez súvislostí – sú kumulované na jeden portál alebo profil a vytvárajú skreslený pohľad na problematiku. Vyberajú sa napríklad ojedinelé prípady, ktoré sú však kumulované. Dezinformácia vedie k nesprávnym záverom alebo rozhodnutiam. Je aj nástrojom tzv. psychologickej vojny – propagandy.

Kto a prečo produkuje dezinformácie?

Dezinformácie sú bežné v nekalom súperení politických strán, v spravodajských hrách medzi rôznymi politickými systémami, medzi znepriatelenými štátmi. Predstavujú aj prvok vojenského súperenia. Cieľom dezinformácie je oklamať protivníka a doviesť ho k záverom, ktoré sú prospešné autorovi dezinformácie. Často stačí, že dezinformácie vytvoria atmosféru chaosu, pochybnosti o tom, čo je pravdivé, a teda znížia dôveru v autority, ktoré riadia spoločnosť, alebo v systém. A narušenie funkčnosti nejakého systému môže byť práve zámerom tvorcov dezinformácií.

Dôvodom môže byť aj biznis – na trhu existuje priestor na informácie, ktoré tradičné médiá neposkytujú. Dôvodom nepokrývania tohto priestoru nie je to, že by chceli niečo zamlčať, ale to, že tie informácie sú buď nepravdivé, alebo nekvalitné, resp. neoveriteľné. Vyplnením tohto prázdneho priestoru môže vzniknúť dezinformačné médium s relatívne vysokou sledovateľnosťou, čo im umožní zarobiť na reklame.

Čo sú dezinformačné médiá?

Dezinformačné alebo konšpiračné médiá sa zameriavajú na šírenie dezinformácií. Zvykneme ich nazývať aj pojmom konšpiračné médiá. Ich cieľom je šíriť konšpiračné teórie, hoaxy, neoverené alebo zmanipulované informácie. Ich tematika je väčšinou zameraná jedným smerom – v súčasnosti najmä na tému utečencov, proti COVID-19, proti EÚ.

Formálne sa snažia podobať na tradičné médiá, viaceré napríklad publikujú aj reálne správy. No kým tradičné médiá opisujú svet komplexne a ucelenejšie, dezinformačné sa najviac venujú vybraným témam, v ktorých chcú negatívne ovplyvňovať myslenie čitateľov. Častejšie preberajú správy z iných zdrojov alebo ich prekladajú, dajú im šokujúcejší titulok. Ak robia rozhovory, tak väčšinou s osobami, ktoré majú rovnaké názory a podporujú ciele média. Neriešia otázky etiky a serióznosti. Ich cieľom nie je informovať a kontrolovať verejnú moc, ale viesť kampaň proti demokratickému systému. Chyby v správach sú úmyselné, zamlčiavajú časť informácie a vytrhávajú správy z kontextu.

Veľkú skupinu dezinformačných médií tvoria nielen spravodajské portály, ale aj médiá venujúce sa zdraviu. Populárnym článkom na českom internete bol článok „Rakovina sa dá vyliečiť peroxidom vodíka“ a na Slovensku napríklad článok: „Tajomstvo odhalené: Rakovina nie je choroba, ale biznis. Takto s ňou zatočíte.“

Takmer v každej krajine sveta fungujú okrem štandardných aj dezinformačné médiá. Napriek riziku, ktoré predstavujú, je dobré ich poznať, aby sme sa im vyhli a nešírili správy z nich ďalej.

Ktoré informácie sa šíria rýchlejšie a prečo?

Výskum, ktorý v marci 2018 zverejnil časopis Science, potvrdil, že falošné správy sa na internete šíria rýchlejšie ako pravdivé (https://science.sciencemag.org/content/359/6380/1146). Autori porovnávali šírenie informácií na sociálnej sieti Twitter a zistili, že nepravdivé informácie sa šírili šesťkrát rýchlejšie. Ľudia radi ďalej šíria informácie, ktoré pôsobia senzačne. Pred svojím okolím, ale aj samým sebou tak vyzerajú byť informovanejší a tí, čo sú „v obraze“ a pri zdroji informácií.

Na mnohé otázky existujú odpovede, pravdivé informácie sú však pre mnohých ľudí menej zaujímavé a nudnejšie na rozdiel od nepravdivých informácií. Overené informácie, ktoré vysvetľujú alebo vyvracajú nepravdy, sa šíria oveľa ťažšie a často sa nedostanú k ľuďom, ktorí si prečítali pôvodnú senzačnú informáciu. Napraviť tak škody po dezinformátoroch je ak nie nemožné, tak veľmi ťažké. Nepravdivé informácie bývajú populistické, ľahko sa šíria aj vďaka internetu a tiež vďaka nižšej dôvere ľudí v autority.

Ďalším dôvodom je, že ľudia uprednostňujú informácie, ktoré zapadajú do ich videnia sveta, do ich jestvujúcich názorov, vzniká tzv. konfirmačné skreslenie.

Čo je konfirmačné skreslenie?

Je to prirodzená vlastnosť nášho myslenia, teda chyba v úsudku. Je to tendencia uprednostňovať, hľadať, z pamäti si prednostne vyvolávať také informácie, ktoré potvrdzujú naše presvedčenie alebo hypotézu. Menšiu pozornosť venujeme alternatívnym možnostiam.

Z experimentov vieme, že ľudia nehľadajú informácie, ale názory, ktoré potvrdzujú to, čo si už dopredu myslia – konfirmácie (konfirmujú – potvrdzujú ich predstavy). Efekt konfirmačného skreslenia je silnejší pri emocionálne nabitých otázkach a hlboko zakorenených presvedčeniach. Je to zameranie sa na posudzovanie myšlienok jednostranným spôsobom a ignorovanie alternatív.

Vďaka konfirmačnému skresleniu sme presvedčení aj o pravdivosti nepravdivej informácie a v dobrej viere ju šírime ďalej v domnienke, že je pravdivá. Šírime misinformáciu. Keďže o pravdivosti správy sme presvedčení, nevidíme dôvod na jej overovanie. Preto je veľmi dôležité poznať konfirmačné skreslenie a neustále pochybovať o pravdivosti a následne si ju overovať. Len neustále overovanie a porovnávanie informácií s viacerými dôveryhodnými zdrojmi je cestou, ako sa vyhneme šíreniu nepravdivých správ.

Ako naša myseľ hľadá odpoveď na neznáme otázky?

Pri vytváraní úsudku preferujeme jednoduchšie a ľahšie riešenie problémov pred riešením, ktoré si vyžaduje viac premýšľania a snahy. Sme leniví prečítať si komplexnejšie informácie.

Ak dostaneme otázku, na ktorú nepoznáme odpoveď, naša myseľ si ju transformuje na takú otázku, ktorú vieme rýchlejšie vyhodnotiť. Pri vyhodnocovaní si vybavujeme v pamäti situácie, na ktoré si vieme čo najrýchlejšie spomenúť. Skúste si odpovedať na otázku: Ktoré povolanie je nebezpečnejšie – policajt alebo morský rybár? Pravdepodobne väčšina ľudí odpovie policajt, lebo sa im v pamäti vybavia akčné filmy, v ktorých vystupujú policajti v rôznych prestrelkách. V skutočnosti odpovedáme na otázku, v koľkých nebezpečných situáciách ste videli policajta a v koľkých morského rybára. Podľa štatistických údajov morský rybár patrí medzi najrizikovejšie povolania na svete. Podrobnejšie o fungovaní nášho myslenia a chybách v myslení sa dočítate v knihe Myslenie rýchle a pomalé (Daniel Kahneman).