Rodičia majú možnosti, ako ovplyvniť vzťah detí k technológiám, hovorí detská psychologička

PhDr. Jarmila Tomková, psychologička, terapeutka a lektorka 

Predstava detí neustále sediacich za počítačom straší dnešných rodičov rovnako, ako tínedžeri sledujúci obrazovky mobilných telefónov. Ako v dnešnej digitálnej dobe vychovávať deti, aby neprepadli čaru technológií? O tejto téme sme sa rozprávali s psychologičkou Jarmilou Tomkovou.

  • Aký prístup k technológiám zvoliť pri výchove dieťaťa?
  • Prečo je potrebné deťom nastavovať hranice?
  • Akú úlohu vo výchove detí hrá príklad rodiča?
  • Či sa menia potreby detí v digitálnej dobe?
  • Ako môžu technológie pomáhať pri vývoji detí?

Veľa dnešných rodičov sa bojí predstavy, že ich deti strávia detstvo s telefónom v ruke namiesto hrania sa vonku na ihrisku. Je táto obava opodstatnená?

Obava je legitímna, keďže u mnohých tínedžerov je smartfón už teraz “predĺženou rukou” a keď aj práve nerobia na telefóne nič, chcú ho mať aspoň v blízkosti. Samozrejme, nie je to pozitívny jav, lebo nutkavosť v narábaní so smarfónom rozptyľuje a zahlcuje podnetmi. Avšak ešte stále nemusí ísť o žiadnu katastrofu. Smartfón je skrátka novodobá súčasť životov dospievajúcich.

Obavy rodičov často plynú z nepoznaného, z pocitu malej kontroly nad situáciou. Panika však nebýva užitočným radcom. Vzhľadom na vek je prirodzené, že smartfón vnímajú ako súčasť seba – pre dospievajúcich symbolizuje aj istú sebestačnosť, súkromie, prehľad a dosah na komunikácie a teda vzťahy. Treba si uvedomiť a všímať hlavne to, čo všetko mladí riešia a čomu sa venujú, keď nevenujú pozornosť mobilu a aj to, čo riešia na smartfóne. Elektronické motúziky sú totiž prepletené cez všetky aktivity života a hoci to navonok vyzerá mätúco, ľudia sa nevenujú mobilom, ale konkrétnym aktivitám, ktoré zariadenie sprostredkováva. Možno sú zamilovaní a túžobne čakajú, kedy im odpíše ich prvá láska. Chcú vedieť, ako sa darí instastory natočenej s kamarátmi v skejtparku. Na tom nie je nič patologické, práve naopak.

Druhá vec je, že sebariadeniu a striedmosti, tak s technológiami ako aj inde, sa potrebujú deti naučiť. Zaujímavé je, že niektorí mladí to vedia vcelku dobre. Nie je to o mobile, ale o hraniciach, vlastnej vôli, o výchove, rôznorodosti záujmov a aktivít offline. Môžeme vidieť, že deti, ktoré nie sú tak naviazané na mobil, majú rodičov, ktorí tiež nie sú tak silno naviazaní na mobil. Otázka by teda mohla znieť aj tak, akým životným štýlom žije rodina a ako s technológiami narábajú rodičia.

Netreba teda robiť paniku.

Presne tak. Že sa to deje, je pravda. Ale nie vždy, nie u každého a aj to vždy v rôznej miere. Rodičov by mal viac než „screen time“ zaujímať, čo tam dieťa rieši, čím žije. Ďalej tieto obavy často súvisia aj so vzťahom medzi rodičmi a dieťaťom. Rodič môže mať obavu, že nebude mať dosah a kontrolu a všetko sa bude diať mimo neho. Na nadmernú paniku rodičov v súvislosti s časom pri displejoch upozorňuje aj OECD’s 21st Century Children project a odborníci aktuálne vyzývajú rodičov, aby zachovali chladnú hlavu a starali sa o to, na čo dosah majú – a to je výchova dieťaťa v obdobiach ešte pred pubertou, dobré vzťahy, dôvera, otvorenosť v dialógu. Od ranného veku detí sú rodičia vzorom digitálnej životosprávy a výchovou dieťaťu môže pomôcť budovať si vlastné hranice, ktoré sú v striedmosti nevyhnutné. A to všetko treba riešiť pred tým, než sa tínedžer dostane k samostatnému používaniu smartfónu.


Výhodný bezpečnostný balík pre celú rodinu, s ktorým ochránite až 4 zariadenia. Teraz aj s hodnotnou e-knihou o výchove detí v digitálnej dobe. Čítať viac


Niektorí rodičia pristupujú k vytváraniu hraníc až tak, že pred dieťaťom vôbec nepoužívajú telefón a ani nepúšťajú televízor. Je to správny prístup?

Takýto radikálny prístup nereprezentuje bežnú realitu a tak nenaučí dieťa, čo to je zlatá stredná cesta s médiami. Je dobré skôr pripraviť dieťa na funkčné spôsoby využívania technológií. Rodina je dieťaťu vždy základným modelom – vzorom vzťahu k sebe samému, k druhým ľuďom, k zodpovednosti, vzorom životného štýlu. Tak ako má dieťa doma vidieť správne návyky v stravovaní, hygiene alebo v slušnom správaní, je dobré aby doma videlo aj zdravé zaobchádzanie s médiami, aby videlo, že používanie nie je nutkavé, že má svoje intervaly, že mobily nie sú na stole pri jedle a podobne. Radikálne vyhýbanie sa technológiám v rodine oberie deti o zdravý model v tejto oblasti.

Mám to pochopiť tak, že najdôležitejšie je správanie rodičov, ktorí sú pre dieťa vzorom a dieťa sa už pridá?

Je to zásadný faktor, áno. Ale iba to nestačí. Správanie a návyky treba aj konkrétne pomenovať, aby dieťa vedelo konať zámerne, keď príde na lámanie chleba. Rodičia tiež pomáhajú jasným štruktúrovaním času pre požívanie technológií a harmonogramu, rituálov, aby sa vytvorili zdravé návyky. Napríklad po domácich úlohách do večere sú technológie na voľné využitie, potom príprava stolovania, pomoc s riadom, technológie sú opäť povolené v rámci viacerých možností večerného oddychu a hodinu pred spaním idú do digi-depa v obývačke. Tieto intervaly a zvyky sú súčasťou rodinnej kultúry – kultúry, do ktorej “vrastáme”. Tam získavame naše “defaultné nastavenia”. V puberte deti síce rebelujú a preverujú rodičovské hodnoty, ale majú sa k čomu hodnotnému vrátiť po tom preverení. To platí nielen pre používaní technológií, ale všeobecne.

Ako teda dnešní tínedžeri trávia svoj voľný čas?

Niekedy sa ľudia pýtajú, či technológie zmenili dospievanie. Samozrejme, detstvo v technologickej dobe je iné, pretože sú tu technológie. Zmenili však to najdôležitejšie? Povedala by som, že ani nie. Formy sa menia, ale na priateľstvách či záľubách deťom stále záleží. Výskum 2Muse v roku 2015 preukázal, že napriek času strávenému online, pre 93% slovenských stredoškolákov je viac ako virtualita hodnotný svet tvárou tvár, teda rodina, priateľstvá, vzťahy, láska a to, čo robia vo fyzickom priestore. Taktiež to, že tri štvrtiny stredoškolákov má jednoznačný koníček. Deti si aj dnes robia úlohy, vytvárajú priateľstvá, navštevujú krúžky, sledujú svoje idoly a trendy, chcú byť in, zapadnúť, komunikujú, stretávajú sa v skejtparkoch a iných verejných priestoroch či u seba doma. Do tohto všetkého však prerastajú aj technológie a tak robia veci offline aj online.

Aby som to ale veľmi nezľahčovala, určite trávia mladí veľa času pri displejoch. Ako OECD’s 21st Century Children project z roku 2019 uvádza, fyzické a duševné zdravie tínedžerov je ohrozené hlavne pri nadmernom používaní digitálnych nástrojov.

Získajte najnovšie informácie o bezpečnosti na internete. Prihláste sa na odber nášho newslettra.

Potreby detí a ich správanie sa teda nemenia, mení sa len ich forma?

Určite sa zmenilo aj správanie. Veľa z toho, čo decká baví a bavilo, robia aj online. Vzťahy už mladí nerobia len offline, ale pokračujú v nich aj elektronickou formou. Sledujú videá na YouTube, seriály cez Nettflix. Už druhú dekádu sa hrajú aj počítačové hry, ktoré pridávajú na hodinách za displejmi. 90 % tínedžerov hrá videohry nejakého druhu. Pokiaľ ide o chlapcov, je to až 97 %. Hranie hier však nie je apriori zlé, práve naopak. Pokiaľ mladí nehrajú nadmerne, tak to prispieva k ich wellbeingu alebo špecifickému rozvoju. Podobne to platí aj pre sociálne médiá.

Ľudia vidia v technológiách vinníkov, ale zmenila sa aj spoločnosť a kultúra rodín. Rodičia sú neraz viac  zahltení prácou, sú viac výkonovo orientovaní, trávia menej kvalitného času s dieťaťom, doba je viac individualistická, v domácnostiach je menej viacgeneračných rodín, susedstvá sú menej komunitné. Aj pod vplyvom týchto fenoménov sa mení správanie detí.

Spomenuli ste, že niektorí tínedžeri trávia po škole aj šesť – sedem hodín denne za displejom a menej času trávia pohybom. Je to reálny problém, alebo je to skôr ojedinelý fenomén?

Je to skôr zriedkavejšie. Sú to prípady nadmerného používania internetu. Štúdia Offcomu z roku 2019 uvádza, že v krajinách OECD trávi po škole pri technológiách 6 a viac hodín až 16 % pätnásťročných tínedžerov cez školské dni a 25 % tínedžerov počas víkendov. Títo nadmerní používatelia majú výrazne nižšiu kvalitu života a horšie študijné výsledky, bývajú častejšie šikanovaní a taktiež je logické, že sa významne menej hýbu. Takže extrémne intenzívni používatelia sú skutočne v ohrození. Nie je však jasné, či ide o dôsledky používania technológií alebo naopak, že sú za displejmi, lebo ich životná situácia je pre nich záťažová. Nadmerné hranie a závislosti bývajú často jednou zo zvládacích stratégií mladých v chronickej záťaži. Stretla som sa s tým aj v terapeutickej praxi.

Sú známe aj dáta zo Slovenska?

Čerstvé dáta zo Spolupráce EU Kids Online z roku 2020 ukazujú, že slovenskí tínedžeri používajú smartfóny menej ako vačšina európskych krajín. 68 % európskych tínedžerov vo veku 12 až 14 rokov chodí na internet cez smartfón viackrát denne alebo ešte častejšie. Spomedzi Slovákov je to len  42 %, pričom v Nórsku je to 84 %, vo Fínsku 79 % v Dánsku 72 % a v susednom Česku 66 %. Podobne sme na tom v rámci Európy s tínedžermi vo veku 15 až 16 rokov. Stále to môže byť dôkazom, že rodičia efektívne nastavujú hranice deťom, prípadne začínajú s používaním smartfónov neskôr, alebo je to ukazovateľom socioekonomického statusu krajiny a teda v prístupe detí k internetu cez telefón.

EU Kids Online v roku 2020 konštatuje, že využívanie internetu deťmi sa za posledné roky približne zdvojnásobilo. Slovenskí tínedžeri vo veku 12 až 14 rokov sú v súčasnosti online v priemere dve a pol až tri  hodiny denne, konkrétne 157 minút. Vo veku 15 a 16 rokov je to už 181 minút denne, čo je opäť menej času ako vo väčšine krajín.

Formulácia “byť online” je stále viac zavádzajúca a odpoveď na ňu musí byť komplexná. Otázne je, či počúvanie hudby online alebo sledovanie filmov reprezentuje “bytie online” alebo dlhodobo typickú formu relaxu tínedžerov. Napovedá to o tom, že na internet a smartfón je nutné hľadieť len ako na sprostredkovateľa aktivít, nie ako na aktivitu samotnú.

efsp darcek banner

Na Slovensku teda online závislosti asi nie sú takým rizikom?

U nás sú online závislostí v klinickom slova zmysle zriedkavé. Ide o nejakých 1 až 3 percentá populácie, najmä v období mladšej dospelosti. Inak ide skôr o zónu rizikového správania. Deti často trávia nadmerne veľa času online aktivitami, hoci aj užitočnými, avšak menej sa hýbu. To zvyšuje riziko obezity alebo horšej fyzickej kondície. Podstatné však je, že v tom nie sme bezmocní. Toto riziko môžu rodičia  zobrať na vedomie a ustrážiť si to. Existujú rodiny s deťmi, ktoré sú výbornými online hráčmi alebo radi robia Instastorky a sú zároveň výbornými športovcami. Je to o tom, ponúknuť deťom rozmanitosť a aktivity, ktoré budú pre ne podnetné, aby mohlo k niečomu inklinovať a byť zaujaté. Záujmy sa pestujú pravidelnosťou, takže je to opäť o výchove a životnom štýle. Online závislosťami, ako aj inými duševnými problémami, sú ohrozené najmä deti z menej podnetných rodín, a rodín, kde je viac konfliktov.

Inými slovami, rodičia to majú vo svojich rukách, len na tom treba pracovať.

Presne tak a podobne je to aj so spomínanými rodičovskými obavami, že už nemajú tínedžerov pod kontrolou. Pod kontrolou však majú ich výchovu od útleho detstva až do puberty. Vtedy treba deťom pomôcť, aby sa zaangažovali do nejakých záujmov a vytvorili si základy pre vlastné vnútorné hranice.

Spomínali ste, že deti stále potrebujú priateľstvá. Zmenila sa nejako ich forma, alebo kvalita?

Možno to bude opäť znieť optimisticky, ale štatistiky a moja skúsenosť potvrdzuje, že deti stoja o blízke vzťahy a pokiaľ hovoríme o tínedžeroch, je to pre nich stále priorita číslo jedna. Chcú mať blízkeho kamaráta, priateľa – v týchto záležitostiach nestoja o žiadnu povrchnosť. Je pravda, že okrem tohto majú veľa instantných komunikácií a kamarátstiev na sociálnych sieťach, ale cítili by sa veľmi osamelo keby to bola jediná forma priateľstva. Stále im záleží na skutočných priateľstvách. SAV prišla na to, že je to ešte dôležitejšie ako v minulosti.

Nezmenilo sa ani nadväzovanie priateľstiev? Neovplyvnili ich sociálne siete?

Niečo sa zmenilo a niečo nie. Priateľstvá ovplyvnili aj sociálne siete. Deti sú odvážnejšie, keď majú viacero spôsobov komunikácie. Tí, čo nemali priateľov, majú teraz viac možností. Možno ich internet zachraňuje od úplnej depresie. V tom prípade je dobre, ak im internet pomôže cítiť sa viac zahrnutými. Že by tá zmena dramaticky škodila vzťahom, to sa skôr nepreukázalo. Výskum Pew Research Center z roku 2018 odhaľuje, že v súčasnosti takmer všetky deti trávia čas s ich najlepšími kamarátmi aj mimo technológie. Stretávajú svojich priateľov najčastejšie v škole (83 % tínedžerov) a následne na vzájomných návštevách u seba doma (58 % tínedžerov). A okrem toho im pribudla v dnešnej dobe aj spomínaná elektronická forma komunikácie (55 % tínedžerov), najmä četovanie. Ukazuje sa, že online komunikácia je často akýmsi predĺžením či prehĺbením vzťahov, ktoré už existujú. Mladí chcú zostávať v kontakte aj keď sa naživo rozlúčia. Neraz tým ale samých seba nadmerne zahlcujú a výzvou je naučiť sa tomu dať tú akurátnu mieru.

Rozprávali sme sa skôr o rizikách. Existujú aktivity na počítači alebo telefóne, ktoré môžu byť pre dieťa vývojovo prospešné?

Je veľa online aktivít, ktoré dokážu rozvíjať deti. Možno sa zdá že rozvojová činnosť by mala vyzerať inak ako hranie na to, aby bola prospešná a rozvojová. Ale aj niektoré hry sú vzdelávacie a prospešné čo do senzomotoriky a trénovania postrehu. Učia deti promptne rozhodovať a rovnako podporujú aj spoluprácu. Podľa témy a zamerania rozvíjajú aj ďalšie zručnosti, napríklad empatiu. Rodičia by mali mať prehľad a spolu s dieťaťom si vybrať práve takéto hry. Odporúčam sledovať napríklad portál vlcata.sk, ktorý odporúča práve kvalitné typy hier. Okrem toho je vhodné, aby sa rodičia hrali spolu s deťmi a budovali tak svoj vzťah. Podobne, aby sa deti hrali aj s priateľmi z ich fyzického prostredia.

Aké ďalšie aktivity okrem hier by ste odporúčali?

Keď už deti disponujú smartfónom, majú radi fotografie a videá. Je dobré to potiahnuť trošku ďalej a naučiť ich ako editovať fotky, vytvoriť si album, prepojiť ich s blogom alebo kronikou. Ak sa venujú nejakému koníčku, môžu si z neho robiť fotky alebo videá a následne ich v spracovanej podobe posielať kamarátom. Fotky z výletov sa dajú prepojiť s mapou a môžu si urobiť interaktívnu kroniku. Podobne aj pri hudbe. Dieťa si môže len tak počúvať, čo mu pošlú priatelia, alebo ho môžeme napríklad cez Spotify alebo iné služby naučiť objavovať nové žánre, vytvárať si vlastné playlisty a podobne. Prípadne si môže nahrávať vlastnú hudbu, alebo niečo dotvárať. Dieťa sa tiež môže naučiť kódovať, čo rozvíja intelekt a matematické rozmýšľanie. Zaujímavý príklad sú aj aplikácie, ktoré naučia deti zaobchádzať s peniazmi.

Tých rozvojových vecí je viac než dosť.

Digitálne technológie a internet sú plné benefitov. Je to presne ako s mincou, ktorá má vždy dve strany. Každý z tých benefitov je potenciálnym rizikom, o ktoré sa má postarať rodič. Aj kvalitné a rozvíjajúce aktivity môžu byť rizikom, keď sa robia pričasto. Tým sa môže stať aj pizza alebo zmrzlina. Nemôžeme jesť len pizzu alebo zmrzlinu, treba nám aj iné potraviny, rozmanitosť a vyváženosť. V tomto je kľúčová úloha rodiča, aby nastavoval hranice. A to primárne nesúvisí s technológiami, ale so seba reguláciou, ktorú nemajú vždy pod kontrolou ani dospelí. Dnešní rodičia menej tlačia deti do frustrácie, menej vedú k zodpovednosti, menej budujú hranice. Chcú byť liberálni. Myslia si, že to príjemné slobodné je v poriadku, lebo sa do nejakého bodu nič nedeje, ale minú tak šancu vypestovať v deťoch hranice a ukazovať im dôležité príklady. Deti potom nemajú vybudované tieto hranice, sú hodené do online priestoru ako menej odolné.

Keď hovoríme o hraniciach, koľko času by mali deti stráviť za počítačom alebo telefónom, aby im to neuškodilo?

Na túto otázku nerada odpovedám, pretože tzv. „screen time“ je veľmi všeobecný údaj. Aj organizácie, na ktoré sa desaťročia odvolávalo, v tomto menia svoj jazyk. Americká pediatrická organizácia ich mala kedysi nastavené po tínedžerský vek, dnes časy uvádza len do piateho roku dieťaťa. Zameriava sa totiž na to, čo je dôležité a to je, aby bol životný štýl bdelo nastavený a systematický. Nestačí len hodinový údaj o používaní telefónu. Dôležité je ísť podľa harmonogramu dňa a nastaviť si, kedy sa bude dieťa venovať povinnostiam, kedy sa bude hrať, a kedy pôjde von. Takto vznikne aj priestor, kedy sa môže dieťa rozhodnúť, že siahne po nejakom zariadení. Posledný vekový údaj, s ktorými som sa stretla pre desaťročných, bola hodina a pol využívania technológií pre voľný čas. Teda nie pre vzdelávanie, ale pre relax a hranie sa.

EFSP darcek banner v clanku

Čo by mal rodič sledovať ak údaj o čase na mobile alebo počítači nie je relevantným ukazovateľom?

Dôležitejšie je pozrieť sa na to, aké aktivity sa vyskytujú počas dňa dieťaťa, aby niečo dôležité nechýbalo. Či si robí domáce úlohy, či pomáha, či chodí von, či niekoho navštívilo, či má svoj koníček, či dostatočne spí, či neje počas sledovania médií. Stolovanie by sa malo oddeľovať od online aktivít a hier a mať výlučný čas, kedy sú deti aj dospelí pozornosťou prítomní pri stolovaní. Je to užitočný návyk. Smerodajná nie je suma času za displejom, ale to, čo sa deje aj okrem toho a či sa toho deje dostatočne.

Mali by byť technológie súčasťou vzdelávania?

Určite by som to nevidela čiernobielo, ako sa to dlho robilo. Otázka teda neznie, či technológie do vzdelávania patria, alebo nie, ale akou formou sú tam začlenené a na aký účel. Technológie treba vnímať ako predmet učenia, nie len ako nástroj. To, ako s nimi robiť, sa musia deti predsa naučiť. Niektoré rodiny nie sú v tomto smere až tak zručné a podnetné a škola je v tomto užitočný článok. Je však dôležité, aby v školstve nevymizli ani tradičné spôsoby ako zážitkové učenie, experimenty, čítanie kníh, písanie, diskusia či klasické úlohy. Osobne by som zvolila kombináciu oboch prístupov.

Spomínali ste, že dnešný rodičia menej tlačia deti do frustrácie. Skúste to vysvetliť, v čom je frustrácia dobrá?

Cez frustráciu v deťoch pestujeme seba reguláciu, trpezlivosť a pomáhame vytvárať vlastné vnútorné hranice. Pokiaľ neukážeme mantinely, tak dieťa nadobudne pocit, že je všetko dostupné, na všetko má nárok a všetko si môže dopriať hocikedy. A práve nastavenie mantinelov ukáže, že to tak nie. Niečo si treba zaslúžiť, niečo treba odložiť a počkať si na to. Aj keď je to nepríjemné, dá sa to. Je to súčasť života. Tento zvyk treba vybudovať, pretože ním deti naučíme čeliť nepríjemnostiam a treba s tým začať už v predškolskom veku. K tomuto patrí samozrejme aj dialóg s dieťaťom, prečo mu hranice nastavujeme. V útlom detstve stačí aj odpoveď, že takto je to pre neho dobré, takto to robíme, je to dobré pre jeho zdravie a podobne. Neplatí to len o technológiách ale aj všeobecne.

Z vašich odpovedí mám pocit, že by som sa nemal pýtať na to, čo dieťa má alebo nemá robiť, ani či technológie sú škodlivé, ale skôr na to, čo môžem ako rodič urobiť ? Aký príklad dávam dieťaťu, aké hranice nastavujem a podobne. Malo by to byť tak?

Myslím si, že je to správny pohľad. Rodič tak vie vychádzať sám od seba a tam má aj dosah. Môže to vziať ako výzvu “ako to v rodine nastaviť” a stáva sa tak manažérom rodinnej kultúry. Súčasťou tohto procesu je aj záujem o to, čo dieťa robí a ako sa pri tom cíti, čomu čelí a podobne. Deti sa aj samé vyjadrujú, že potrebujú, aby sa o ne rodičia aktívne zaujímali, aby s nimi robili veci.