Tento článok je súčasťou Príručky o digitálnej bezpečnosti pre učiteľov 1. a 2. stupňa základných škôl.
Dieťa za učiteľom asi nikdy nepríde s tým, že mu online aktivity prerastajú cez hlavu. Rovnako nie je ľahké tento problém rozoznať, keďže internet a digitálne technológie sú v súčasnosti prirodzenou súčasťou našich životov. Deti o nich navyše veľa rozprávajú, takže táto téma je takmer všadeprítomná.
Učiteľ si môže všimnúť niektoré z nasledujúcich zmien v správaní dieťaťa:
- je častejšie nevyspaté a nesústredené,
- zhoršuje sa jeho prospech a stráca predošlý záujem o školu,
- je častejšie mrzuté, podráždené, agresívne alebo je mysľou niekde inde,
- stráca akékoľvek predošlé záujmy,
- teší sa len na to, kedy sa znovu dostane k svojej obľúbenej online aktivite.
Tieto zmeny v správaní dieťaťa učiteľovi môžu pomôcť identifikovať online závislosť. To, o akú online závislosť ide, je možné odhadnúť z toho, o čom dieťa najviac rozpráva, napríklad hranie hier, sociálne siete atď.
Nakoľko môže ísť aj o iné duševné ťažkosti, učiteľ by mal situáciu konzultovať priamo s rodičmi, ktorí obvykle najlepšie vedia, čo sa deje s ich dieťaťom. Vhodné je obrátiť sa na školského psychológa a rodičom odporučiť pre žiaka či rodinu terapeutickú pomoc.
Čo môže urobiť učiteľ?
Vybudovať si dobrý vzťah s deťmi založený na rešpekte a dôvere. Primerane sa zaujímať o to, ako sa deti majú a čo robievajú aj vo voľnom čase. Byť všímavým pozorovateľom, aby postrehol/postrehla zmeny v správaní dieťaťa. Aj pri menšom podozrení sa porozprávať s rodičmi o tom, že si o dieťa robí starosti. Ďalej je na rodičovi, aby stanovil doma pravidlá ohľadom online aktivít a digitálnych nástrojov. Robiť so žiakmi na hodinách aktivity, ktoré ich upozornia na možné riziká. Zvyšovať povedomie o závislostiach od online aktivít. Využívať jednoducho koncipované rovesnícke preventívne programy. Zvyšovať vlastné vedomosti a kompetencie a udržiavať si prehľad o používaní jednotlivých online aktivít a aplikácií. Naučiť žiakov vnímať vlastné používateľské návyky v širšom kontexte – napríklad to, ako súvisia s ich náladami, zaangažovanosťou do činností offline, úspechov i neúspechov, životných situácií a podobne. Vedomý používateľ internetu je lepšie pripravený mať svoj online život vo vlastných rukách.
Problematické hranie videohier
Dnes takmer všetky deti hrajú nejaké videohry, či už na počítačoch, tabletoch, herných konzolách, telefónoch alebo inak. Záujem o elektronickú zábavu je približne rovnaký u chlapcov i dievčat. Rodičia i učitelia by určite preferovali, aby sa deti hrali prevažne vzdelávacie hry, ale realita je taká, že deti sa túžia hrať hlavne pre zábavu. Ak sa deti hrajú hry vhodné pre ich vek a stráži sa rozsah a dôležitosť, aké má hranie v ich životoch, takáto zábava je neškodná. Avšak, nájdu sa aj deti, ktoré sa hrajú nadmerne, odmietajú robiť čokoľvek iné, a pre ktoré sa hranie stalo prioritou číslo jeden. Vtedy môže ísť o závislé hranie. Podobných prípadov je málo, hovorí sa približne o 3 – 5 %.
Najčastejšie sú hráči závislí od hier MOBA (multiple online battle arena), čo sú krátke sekvencie bitiek, ktoré hrajú prevažne chlapci (napr. League of Legends, War of Tanks).
Druhými najrizikovejšími hrami sú MMORPG (multiple online role playing games), teda online hry pre mnoho hráčov, kde je hra postavená na vylepšovaní vlastného avatara (War of Warcraft).
Obľúbenými medzi menšími deťmi sú aj tvorivé budovateľské hry ako Minecraft. Hráč v nich vytvára prostredie, do ktorého vstupuje v role postavy. Pri Minecrafte je menšia pravdepodobnosť závislosti aj preto, že je to tvorivá, neagresívna hra, sekvencie pohybov v hre sú pomalšie a preferujú ju menšie deti. V ranom veku sú online závislosti navyše zriedkavé, pokiaľ rodičia dbajú o rozmanitosť aktivít a záujmov.
Hrozí, že sa dieťa častým hraním stratí vo virtuálnej realite?
Pri častom hraní online hier alebo počítačových hier sa môže stať, že po ukončení hrania dotyčný stále vníma vonkajšie podnety tak, akoby boli z hráčskeho sveta. Každodenné situácie dotyčnej osobe môžu pripomínať výzvy, ktorými prechádzala v hre, a tak na ne aj odpovedá. Či už ide o odpoveď emočnú, teda že mu/jej stúpne adrenalín a miera pripravenosti konať, podobne ako v hre, alebo ide o odpoveď slovnú či mentálnu. Môže sa stať, že človek sám seba vníma tak, akoby bol hrdinom hry a pozeral sa cez hráčsku optiku. Môže si predstavovať nad hlavami ľudí políčka symbolizujúce počet ich životov či očakávať ukryté hráčske poklady a bonusy za najbližším rohom.
To však ešte stále nutne neznamená, že je závislým hráčom. Môže ísť len o prirodzené prispôsobenie sa mysle na dlho využívaný spôsob vnímania. Vtedy sa častejšie objavujú aj vtieravé opakujúce sa myšlienky súvisiace s hrou alebo čosi ako „flešbeky“ – živé záblesky – z hry. Objavuje sa to pri dlhých sekvenciách hrania alebo pozeraní mnohých dieloch seriálu „na jedno posedenie“. Po prestávke od týchto aktivít sa opäť myseľ nanovo nastaví na prostredie, kde sa bude dlhodobo nachádzať.
Rizikom je túžba vyskytovať sa čo najviac v prostredí, na ktoré sa takto myseľ prispôsobila. Neraz to tvorí podstatu nadmerného hrania, v niektorých prípadoch je to hnacím motorom závislosti. Nie každé dieťa, ktoré trávi hraním veľa času, je od hrania závislé, môže si to užívať, no treba mať v celkovom živote stále rozmanitosť a nebyť závislými.
Kompletnú verziu Príručku o digitálnej bezpečnosti pre učiteľov 1. a 2. stupňa základných škôl si môžete stiahnuť vo formáte pdf. na tomto odkaze.
